ZVonline (F.Urban), foto: ved.sk | 19.4.2011

Žiarislav: Naša kultúra nezanikne

Človek, ktorý miluje prírodu, miluje zvyky, tradície, kultúru dávnych Slovenov a chce ich posolstvo zachovať aj pre ďalšie generácie. Žiarislav je pre niektorých zvláštny, pre iných originálny, no v každom prípade vie čo chce.

Život v horách mu ukázal nové životné smerovanie a jeho cieľom je naviesť nás na cestu objavenia našej vlastnej podstaty a rozvíjania duchovnej kultúry našich dávnych predkov. Prostredníctvom hudby, spevu, kníh,  obradov a besied dokazuje ľuďom, že aj v 21. storočí môže človek zostať sám sebou.

Žiarislav je vaše skutočné meno, alebo len umelecký pseudonym?

Je to skutočné meno prijaté v stave dospelosti, ako to bolo zvykom u slovanských predkov v dobe, keď nosili ešte mená, ktoré mali jasný význam a rozumeli im v rodnej reči. Boli teda bežné mená detské, tie dostávali zväčša od rodičov, ale v stave dospelosti často prijímali mená, ktoré zodpovedali ich stavu. No a okrem toho je to aj meno umelecké, s čím dnešný svet akoby nemá problém. (poznámka red. Celé meno Miroslav Žiarislav Švický)

Môžeme o vás napísať, že ste okrem iného hudobník, multiinštrumentalista, pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ. Naozaj všestranný človek a umelec. Ako ste sa k týmto všetkým činnostiam prepracovali?

Robil som to, čo som považoval za dôležité, to, čo ma zaujímalo. Keď som niečo nevedel, a bolo to dôležité,  tak som sa to snažil naučiť. Okrem týchto vecí robím aj na gazdovstve, učím a píšem  duchovnú vedu a iné veci, o ktorých veľa nehovorím, ale v podstate robím len jednu vec – to, čo je v tej chvíli dôležité.

Vieme o vás, že ste sa rozhodli opustiť rušný život v mestách a odísť do hôr (Stoličné Vrchy). Kedy ste pocítili potrebu urobiť tento podstatný krok?

Prvé tri roky života sme s rodičmi bývali na dedine a potom sme sa presťahovali do mesta do paneláku. Odvtedy som vyhlasoval, že keď budem veľký, presťahujem sa do domu na zemi ku lesu, ako býva dedo a babka. No, veľký síce nie som, ale „v dome na zemi“ v lese bývam.

Nie je náročné žiť v „lone prírody“ bez všetkých technických vymožeností 21. storočia?

Bez technických vymožeností som bol prvé roky, keď som chodil do dediny na nákupy na huculskom žrebcovi. Teraz to nie je celkom také, napríklad chodím na koncerty do miest so skupinou autom, verše píšem jastrabím, ale aj kaligrafickým perom,  články aj na počítači, odosielam ich z posedu z orecha, kde je aspoň nejaký signál… Prežiť v prírode nejaký čas „natvrdo“ považujem za veľmi dôležité zážitkové vzdelanie, hlavne pre chlapcov a mužov, aby nezmľandraveli. Je to však aj duchovná skúška.

Snažíte sa udržiavať v povedomí tradičnú slovanskú kultúru, zvyky a rituály. Venujete sa tancu, výtvarnému umeniu, divadlu, ale tiež etnomuzikológií a histórií. Aké odozvy má táto vaša činnosť na Slovensku? Majú ľudia záujem dozvedieť sa niečo o slovanských tradíciách?

Záujem je veľmi živý, hlavne u mladých, čo je veľmi dôležité, naša kultúra nevyhynie. Napríklad dnes sme pripravovali letný festival novodrevnej hudby a kultúry Rodostrom a nejde teda o folklór, ale o novú vlnu umenia na pôvodných slovanských a slovenských prírodných základoch. Keď sme skončili, ozval sa párik z Bratislavy, že chce prírodný sobášny obrad. Máme plné leto vzdelávacích, umeleckých, remeselných a vedomeckých táborov, na internete študenti nasadzujú naše piesne a mnohí sa pýtajú, ako sa majú označiť pri sčítaní ľudu. Odpovedám, že „Rodné duchovno“ je  kultúrny spôsob, ktorý nie je módny, lebo je tu oddávna a nezanikne s módnymi vlnami. Postupuje to pomaly, ale isto.  Je to niečo, čo máme v sebe, aj keď o tom nevieme, ale keď o tom vieme, dochádza v tomto uponáhľanom a exotickom svete k zvláštnemu javu – nachádzame sami seba. A to je najväčšie dobrodružstvo.

Ste zakladateľom spoločenstva pre obrodu pôvodného duchovna (v zmysle kultúry) Rodný kruh. Čo vás podnietilo založiť takéto spoločenstvo?

Ako novinár i ako milovník prírodných kultúr sveta som skúmal cez písmo i osobné stretnutia rôzne kultúry sveta, robil rozhovory s indickými vedomcami, indiánskymi medicinmamni, znalcami kultúr z Ázie, Austrálie , Afriky a iných končín sveta. Potom, to bolo v roku 1995, som sa rozhodol, že sa naplno zameriam na našu pôvodnú kultúru, ktorú mám v srdci a ktorá je pre našincov neznámejšia, ako rôzne kultúry exotické .Naša pôvodná kultúra bola totiž dlho zanedbaná.  Slávik môže  obdivovať spev škovránka, sýkorky, i pôsobivé krákanie havrana, ale k duchovnému naplneniu dôjde slávik len vtedy, keď bude spievať ako slávik.

Máte na svojom konte zatiaľ 5 knižných publikácií (1995-Žijeme v období duchovného otroctva, 1997-Návrat Slovenov, 1998-Čaro štyroch živlov, 1999-Čaro prírody, 2008-Piesňoslová). Potrebuje človek ako vy k písaniu nejakú špeciálnu múzu, alebo ho inšpiruje sama príroda?

Väčšina silných obrazov, či už  vložených do kníh, alebo piesní, prichádza v stave silného rozjímania, alebo vedomého snenia. Pracujem s dychom, dych je pôvodne to isté slovo, ako duch. Inšpirácia, teda oduševnenie, prichádza v stave duchovného naplnenia pri pohľade na čokoľvek. Ale to, že žijem deväť rokov v lese, svedčí o tom, že rušný virvar nepovažujem za najpríjemnejšie prostredie. Výnimkou je pôsobenie v rušnom meste, kde prídeme s Bytosťami, aby sme si naladili nástroje, v jednej chvíli zastali , zmeraveli, a potom „odpálili“ koncert, ktorý je plný odkazov pre tento svet.

Skupina Žiarislav a Bytosti funguje od roku 1998 a venujete sa nielen spevu, ale aj predvádzaniu obradov a rituálov z našej dávnej minulosti. Teraz je rok 2011. Kam sa posunula vaša umelecká tvorba za ten čas?

Koncom deväťdesiatich rokov sme s Bytosťami robili obradovú hudbu. Dnes robíme na jednom mieste s obmieňajúcou sa obradovou skupinou obrady a na inom mieste nahrávame v inej zostave cédečka, alebo robíme so stálou zostavou Bytostí hudobné koncerty, ktoré ľudia bežne za obrady nepovažujú. Stále je to samozrejme kultúrne prepojené, ale oddelili sme duchovné obrady od hudobných koncertov a to napriek tomu, že Žiarislav považuje naďalej umenie za duchovno a duchovno za umenie. Tuto je studňa s vodou a tuto, aha, pec s ohňom. Obe veci považujem za bytostne dôležité. Posun je v tom, že dnes počúvajú naše piesne aj niektorí dobrí hudobníci a aj záujem o duchovnú obrodu rastie a to v rôznych kruhoch.

Často cestujete, vystupujete na rôznych akciách, nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Príma vás inak publikum doma a vonku?

Vonku“ je to spravidla lepšie pripravené, zorganizované. Ale doma je doma. Na Slovensku sa viac spieva, tancuje, ľudia sú zapálenejší, poznajú naše piesne.  Zvláštny prípad sú Slováci v zahraničí, v ktorých keď sa to spustí, keď v sebe objavia rodné duchovno, tak sú z toho často zapálené rozhovory a slzy šťastia. Ale v ktorejkoľvek časti slovenskej krajiny, aj keď je to len kúsok lesa niekde pri ceste, kde idem medzi kríky, alebo stromy, nadýchať sa, uvedomujem si, že toto je naša zasnúbená zem. A že žiadna cesta po svete, ani tá najpôsobivejšia, nemôže nahradiť čarovné precitnutie v rodnej krajine. Bol som totiž aj v takých krajinách, kde sa do lesa už nesmie bežne chodiť. Nevieme, že tento kúsok sveta je jeden z najčarovnejších a najslobodnejších krajín na svete. Kiežby sme ju nesprznili a nepredali.

Vo Zvolene vás vaši priaznivci mali možnosť vidieť 18. februára ako hlavného hosťa „Čajovne vo dvore“. Bol u Zvolenčanov záujem o vaše názory a celkovo o tradície dávnych Slovenov?

Bol a v máji sa tam musím vrátiť. Čajovňa bola natrieskaná a prišlo tam nielen veľa Zvolenčanov a zvolenskí študenti, ale napríklad aj zaježovskí novolazníci.

Čo by ste chceli odkázať čitateľom ZVonline?

Prajem im dobré vedomie, dobrý cit  a dobrú cestu. Aby v sebe objavili duchovný základ, aby  našli kľúč k odkazu predkov a odovzdali ho aj potomkom. A hlavne aby objavili sami seba,  aby si udržali skutočnú slobodu, „prekukli“ módne prúdy a nevzdali sa svojej podstaty.

Fotogaléria