Ak sa vyberiete 11 km severne od Banskej Bystrice, objavíte celkom iný svet. Prejdete krátkym tunelom pre jedno auto, niekoľkými zákrutami a medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami narazíte na zastrčenú dedinku, ktorú kedysi preslávila medená ruda – Španiu dolinu.
Ticho medzi kopcami
V utorok poobede sme vystúpili v strede mestečka. Na námestí nebolo nikoho, len v krčme s drevenými lavicami sedeli chlapi, s plnými krígľami číreho piva pred sebou. Na náš príchod pozerali ako na zjavenie z iného sveta. Vedľa krčmy bol kedysi obchod, ale ten nedávno zavreli, pretože predávať pre osemdesiat ľudí sa skrátka neoplatí. Hneď po vystúpení z auta sme stretli Marienu – lokálnu hviezdu, ktorá si nedávno zahrala v ďalšom amatérskom filme z prostredia Španej doliny. Drobná postavička so strapatými vlasmi, štrbavými zubami a čiernymi rukami okolo nás prešla bez štipky záujmu.
Vybrali sme sa po strmých drevených schodoch k starému kostolíku so šindľovou strechou, ktorý mal bránu síce otvorenú, ale nahliadnuť sme mohli v tom čase len cez mrežu, na ktorej nápis oznamoval zákaz fotenia. Od kostolíka bol pekný výhľad na dedinu, ale ešte lepší bol z neďalekej haldy. Kopa kamenia, ktorá pripomína dnes už zabudnuté banícke časy, sa vyníma nad mestečkom ako pamätník. Na jej vrchu osadili informačnú tabuľu, ktorá popisuje okolité kopce Kremnických vrchov. Od haldy vedú turistické a cyklistické chodníky k rôznym stanovištiam, väčšinou k štôlňam a šachtám. Okolo Španej sa dá urobiť pekný okruh banským náučným chodníkom, ktorý vedie 100-percentne zeleným lesom popri malebných domoch so šindľovými strechami, z ktorých sa väčšina nedávnou rekonštrukciou zmenila na víkendové chalupy. Upravené záhrady s pokosenými trávnikmi, výsadbou kvetín a ovocných stromov prezrádzajú úporné úsilie domácich o udržanie, dnes tak žiadanej, estetiky. Mnohé z nich sú v strmom kopci a človek len krúti hlavou pri predstave, aká je asi ich dostupnosť v zime.
Meď, čipky a smola
Na konci našej cesty nás víta malá kaplnka Misionárska, ktorá sa pre veriacich, podľa slov miestneho, Juraja, otvorí tak raz do roka. Hneď vedľa je starý banícky dom, v ktorom Jurajov otec prežil celý život. „Otec pracoval v bani a niekedy ho bolo počuť až do kuchyne. Raz sa k nám dokonca prevŕtal,“ hovorí so smiechom 35-ročný muž, ktorý je momentálne nezamestnaný. V Španej robota prakticky neexistuje, starí obyvatelia vymierajú a mladí odchádzajú do mesta. V baniach sa fáralo asi do osemdesiatych rokov a dnes túto éru pripomínajú po dedine rozmiestnené tabule či turistom sprístupnený vchod do bane, kde k vám spoza mreží prestrkujú ručičky keramické figúrky. Okrem medenej rudy oblasť preslávili miestne čipkárky. Aj táto tradícia s najstaršou generáciou však pomaly vymiera.
„Tu sa z človeka stane buď alkoholik alebo sa zblázni,“ hovorí sucho Juraj, ktorý si stále dobre pamätá, čo kde bolo a kto kde býval. Smejeme sa mu, že s takými vedomosťami by pokojne mohol robiť turistického sprievodcu. Sedíme v reštaurácii Klopačka na námestí, ktorej názov jasne napovedá, na čo táto budova slúžila v minulosti. „…To je ako z tej pesničky: stávaj Jano hore, na baňu klopajú..,“ napadne mi okamžite.
Neskôr dom, z ktorého sa zvolávalo do baní, vyhorel. „Moja mama si dodnes pamätá, ako sa po ulici valila smola,“ povie chytro Juro. A hoci smolu dávno zmyl čas a z Klopačky je opäť krásna nová budova, zdá sa akoby čosi z tej smoly dodnes v Španej ostalo. „Asi pôjdem do mesta,“ povie nakoniec Juraj a my prikyvujeme, Banská Bystrica nie je ďaleko a možnosti zamestnania sú tam určite väčšie.
Odchádzanie
Popred nás sa preženieme chlapec, ktorý čosi v taliančine kričí na svojho otca. O chvíľu na to sa za ním zjaví tmavý muž s tetovaním, ktorému na krku sedí sotva ročné batoľa. Spolu s manželkou a dvoma ďalšími deťmi nasadnú do auta a už ich niet. „Dovidenia,“ odzdraví nám majiteľ Klopačky, keď odchádzame a flegmaticky po nás pozbiera prázdne poháre, hoci je už dávno po záverečnej.
