ZVonline (Peter Košík) | 7.10.2011

Stredoslovenský turizmus, kam kráčaš?

V jednom známom slovenskom denníku som si prečítal, ako Žilinský kraj dýcha na krk Bratislavskému kraju v počte návštevnosti vďaka turizmu. Denník ďalej uvádza, že takéto pozitívne hodnotenie zabezpečili svojou kvalitou najmä turistické atrakcie Oravy a Kysúc. Podnikatelia v týchto regiónoch potvrdili známe: „Kde je vôľa, tam je cesta“, a zrejme viac začali dbať o spokojnosť turistov. Veď ponúkaný dobrý tovar si urobí najlepšie svoju reklamu sám.

V priebehu desiatich dní mesiaca september som ako turista navštívil dve známe miesta Stredoslovenského regiónu. Nízke Tatry a Poľanu. Na výlet do Nízkych Tatier som išiel spolu s kamarátmi na celý víkend. Prvé sklamanie pre nás bolo to, že v takom peknom počasí bola lanovka zo Srdiečka na Kosodrevinu v prevádzke počas pracovných dní veľmi obmedzene. Lanovka z Kosodreviny na Chopok, ako je známe, bola dávno zrušená. Na sobotné poludnie bol Chopok pomerne dosť vyťažený hojným počtom turistov. Tvorili ich najmä tí, ktorí sa sem vyviezli fungujúcou lanovkou zo severnej strany, teda z Liptova. Podľa jazyka dali o sebe na Chopku vedieť najmä Slováci, Češi, Poliaci a Maďari. Nie len oni, ale aj mnohí ďalší, majú stále čo obdivovať z krásneho panoramatického výhľadu, no keď dostali chuť na občerstvenie, tak ich asi tak ako nás odradil rad ľudí stojacich až von z Kamennej chaty. Na mnohých bolo vidieť, že by bez problémov radi utratili svoje eurá vo vrecku, no čakať desiatky minút si žiadalo poriadnu dávku trpezlivosti. Turisti obsedávajúci pri poloprázdnych stoloch v chate a na terase len občas smutne pozreli k pultu, za ktorým obsluhovala jedna čašníčka. Po krásnej výhliadke a občerstvení z vlastných zásob sme sa vrátili s kamarátmi späť na chatu M.R.Štefánika, kde sme boli celý víkend ubytovaní.

Svetlou výnimkou celého výletu pre nás bolo prevádzkovanie chaty, ktorú roky pevne drží v rukách chatár Igor Fabrícius. V priebehu dňa v čase najväčšieho návalu turistov sa však v kuchyni zvŕtalo päť ľudí, vrátane chatára. A bolo to viditeľne poznať aj na turistoch, ktorí si spokojne a bez čakania vychutnávali na terase nápoje a špeciality kuchárov. Aj preto som s kamarátmi navštívil Štefáničku už ôsmykrát v priebehu štyroch rokov. O grafikone odchodu autobusov z Trangošky do Podbrezovej či Brezna stačí čitateľom článku napísať, že v priebehu štyroch rokov porušili čo sa dalo. Má to aj svoju logiku. Keď nefunguje lanovka, tak chodí málo ľudí, teda aj spoje sú neefektívne. A zase naopak, keď je problém s dopravou, tak sa turisti radšej vyberú zo severnej strany alebo na iné miesto. Takto do seba zapadá postupný úpadok návštevnosti Nízkych Tatier z južnej strany, teda z Banskobystrického regiónu.

Týždeň na to som sa v peknom počasí babieho leta vybral s rodinou na Poľanu. Prvý dojem na mňa spravili smerové tabule pri odbočke z hlavnej cesty v Hriňovej, informujúce o panoramatickom výhľade z Poľany. Žiaľ, bol to prvý a posledný dobrý pocit z rodinného výletu. Cesta na Poľanu viedla po tak úzkej ceste, že som si v duchu iba želal aby oproti mne nevyšlo širšie osobné auto alebo dodávka, o autobuse či nákladnom aute nehovoriac. Cesta na Poľanu možno vyhovovala premávke áut v časoch, keď sa na Slovensku ešte stavali Trate mládeže, nie pre súčasné počty áut a vyťaženosť ciest. Pri horskom hoteli sme nechali auto na parkovisku, ktoré pripomínalo skôr rozšírenú cestu. Očakávať vyznačenie parkovacích miest pre autá by bolo už asi veľkým prepychom. Nenáročná hodinová túra nás pomaly viedla na vrchol Poľany. Vyblednuté fotky informačných tabúľ pri chodníku ma prinútili dať sľub mojej dcére, že to o čom píšu si nájdeme na obrázkoch doma v knihách či na internete. Musím sa priznať, že keby na vrchole Poľany nebola umiestnená turistická tabuľka s uvedenou nadmorskou výškou a názvom, asi by sme pokračovali chodníkom ďalej. Zostali sme totižto stáť v nemom úžase uprostred stojacej hory, pretože na vrchole Poľany nie je žiadny panoramatický výhľad. Neviem či je také ťažké nájsť dohodu medzi ochranármi, lesníkmi a turistami, aby na Poľane spílili niekoľko stromov a turisticky ju zatraktívnili.

Súhlasím s názorom, že prírodu si treba chrániť. Pravdou je ale aj to, že jej krásy vedia predať v iných krajinách a ako som v úvode spomenul už aj na severe Slovenska.