Aj tento rok patril prvý októbrový víkend na Starej hore tradičnému vinobraniu. Oberačka po sebechlebsky, ktorú organizuje o.z. Sebechleby, privítala návštevníkov už na svojom šiestom ročníku a ich počet ukázal, že podujatie dávno nepatrí k udalostiam lokálneho významu. DSC06016

Stará hora, to sú farebné hlinené domčeky, medzi nimi úzke uličky. Drevené bránky, pred ktorými sa váľajú drevené sudy. Staré stromy obrastené lišajníkmi, a predovšetkým vzácne pivnice, vďaka ktorým sa Stará hora stala rezerváciou ľudovej kultúry.

Nikto tam nebýval. Boli tu len Turci, Nemci, Slováci aj Rusi…

V Národopisnom múzeu sa pýtame na pôvod názvu obce Sebechleby, pod ktorú Starohorský majer spadá. Boli Sebechlebčania azda sebci? „Skupina ľudí pre nejaký konflikt opustila Banskú Štiavnicu a rozhodla sa pre samostatnú výrobu chleba; tak vznikla obec Sebechleby,“ vysvetľuje Mária Zrubecová, pracovníčka múzea v záskoku. Pôvodní usadlíci najprv v roku 1135 založili obec Mladá hora, ktorej názov dnes pôsobí paradoxne, a až potom zišli dva kilometre nižšie, na miesto dnešnej Starej hory. Hoci osada slúžila ako majer, kde sa ľudia zdržiavali len počas kosenia lúk, dejiny sa jej dotkli v každej historickej etape. „Stará hora bola miestom, kde sa ľudia skrývali pred Turkami, či počas 1.sv.vojny,“ hovorí Zrubecová. Michal Vatra, ktorý spolu s rodinou vlastní jednu z pivníc, dopĺňa: „V pivnici oproti ešte vidieť strely, ktorými vojak pálil od kostolíka. Rus sa zase skrýval v tomto okienku a pálil späť.“ Známa je tiež historka, ako sa chlapi počas vojny skrývali v pivničkách, ktoré zaplavilo. „Všetci muži strašne prechladli ako spávali doslova na vode,“ smeje sa mladý muž na spomienkach starej mamy.

Je pravda, že väčšina príbehov pochádza len z ústneho podania. „Nikto presne nevie, ako vznikli pivnice, ale známa je povesť, že sem prišli baníci zo Štiavnice, lebo sa doma nudili,“ hovorí s úsmevom Vatra. Hoci pôvodné pivnice boli len obyčajnými dierami v zemi, dnes sú z nich utešené domčeky. Túlanie sa pomedzi modré, biele, hnedé či žlté chalúpky vám aj dnes navodí tú správnu dedinskú atmosféru.

Oberačka z plodov (našich) predkov

Osada ožíva vždy dvakrát do roka: počas vinobrania či Svätourbanských slávností. Ľudia vtedy sedia na priedomí, popíjajú víno, spievajú či hrajú na harmoniku. Niekde sa varí guľáš, inde sa škvarí klobáska, všetko vonia a šumí hlasmi a muzikou.

DSC05989Tohtoročná Oberačka po sebechlebsky oslávila už svoj šiesty ročník. Tradičný program síce trochu kazí narastajúca komercia, no dôležité je, že otvorené pivničky sú stále miestom živých stretnutí a ochutnávok. V prítmí ktorejkoľvek z nich vám domáci ochotne odhalí tajomstvá svojich prarodičov. V Národopisnom múzeu stretnete ženičky v pôvodných krojoch. Jedna z nich, pani Cipcerová ešte vo svojej mladej podobe visí ako obraz v prvej z horných miestností. Odetá do kroja, nesmelo sa usmieva na návštevníkov, ktorí sa pýtajú na neznámu krásku. O poschodie nižšie nás už pani Cipcerová s rovnakým úsmevom víta v pivničke osvetlenej sviečkami. Na stole ležia pagáče, osúchy a samozrejme víno. Blíži sa siedma hodina a to bol kedysi, ako vysvetľuje jej kolegyňa Cilka, čas tzv. čiernej hodinky. „O siedmej sa vždy vyplo svetlo, aby sa šetrilo. Vtedy sa deti uložili do postele a rozprávali sa príbehy; z detstva alebo histórie kraja. O ôsmej deti často zahlásili – mama, nezažínaj ešte svetlo, rozprávaj.“ Dnes podľa nej deti o príbehy nestoja, dodáva smutne.

Stará hora však príbehmi žije a stretnutia s majiteľmi pivníc dokazujú, že tradície naďalej pretrvávajú; predávať tu pomáha niekedy starká, dcéra, aj vnučka. Staršie ženy sa stále venujú pečeniu tradičných dobrôt, či krojom a svoje zručnosti odovzdávajú dcéram. Navyše, viacerí majú podobný prístup ako Michal Vatra – chcú zachovať dedičstvo svojich starých rodičov – materiálne aj duchovné.