Lucia Vričanová | 22.2.2011

Martina Paulíková: Zachráňme Slatinku!

Na rieke Slatina sa už niekoľko desaťročí pripravuje výstavba vodného diela, ktoré ohrozuje dedinku Slatinka aj celé údolie okolo. Ochranári presadzujú alternatívne riešenia, pretože priehrada nedokáže vyriešiť problém prietokov Hrona, kvôli ktorým by sa vraj mala stavať. Problém výstavby vodného diela Slatinka sa týka aj majiteľov chát a budov v plánovanej oblasti zátopy pri vodnej nádrži Môťová, ktorí dlhé roky nemohli legálne svoje nehnuteľnosti opravovať a predať. Plány na výstavbu vodného diela bránia vyhláseniu minimálne štyroch chránených území  a legislatívnej ochrane lokalít chránených rastlín a živočíchov. Už v polovici päťdesiatych rokov sa rozhodlo, že blízka dedina Slatinka bude vysťahovaná a zlikvidovaná. Na jej záchranu sa podujala skupina ľudí, ktorí založili Združenie Slatinka.

Združenie Slatinka je nezávislou mimovládnou organizáciou s viac ako 600 členmi. Jej poslaním je ochrana prírodných hodnôt a životného prostredia, najmä v povodí rieky Slatina. Zaoberá sa aj environmentálnou výchovou a účasťou na rozhodovaní o dokumentoch a projektoch s vplyvom na životné prostredie. O problematike v oblasti Slatinky sme sa rozprávali s Martinou Paulíkovou, dobrovoľníčkou a jednou zo zakladajúcich členov združenia.

Ste dobrovoľníčkou v Združení Slatinka, už roky sa snažíte nielen o záchranu tejto dediny a pred časom ste kandidovali do mestského zastupiteľstva. Čo vás k týmto činnostiam viedlo?

Vyštudovala som ochranu prírody a krajiny na fakulte ekológie vo Zvolene. Počas štúdia som začala pracovať ako dobrovoľníčka v Združení Slatinka. Záležalo mi na tom, aby sa veci menili k lepšiemu. Myslím si, že ľudia by mali v rámci svojich možností priložiť ruku k dielu a nielen sa sťažovať, že niekto iný nič neurobil. Preto som aj kandidovala, bohužiaľ neúspešne. Napriek tomu stále pokračujem v dobrovoľníckej činnosti v prospech životného prostredia – či už brigádami na čistenie krajiny od odpadkov, podávaním pripomienok k strategickým dokumentom alebo pomocou iným aktívnym občanom, ktorí chcú tiež meniť svoje okolie k lepšiemu.

Aký bol podnet na vznik Združenia Slatinka?

Založili ho v roku 1993 vtedajší študenti ekológie, pedagógovia z fakulty a odborníci zo Zvolena, ktorí sa dozvedeli o znovuoživení kontroverzného projektu vodného diela Slatinka. Táto priehrada je plánovaná medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou už viac ako 50 rokov. Napriek tejto dlhej dobe nie je stále známe, kto by mal odoberať úžitkovú vodu z priehrady. Najviac sa v posledných rokoch hovorí o jadrovej elektrárni Mochovce, ktorá je 100 km nižšie na rieke Hron. Tá však niekoľkokrát vyhlásila, že vodu nepotrebuje, a na financovaní vodného diela Slatinka sa podieľať nechce.

Meno združenia je ale podľa dedinky Slatinka, ktorá viac ako 50 rokov trpí „čiarami na mape“. Projekt „Zachráňme Slatinku!“ patrí k dlhodobým aktivitám združenia.

Aké chybné kroky urobilo mesto v problematike výstavby vodného diela Slatinka?

Najskôr je asi nutné povedať, že dedinka Slatinka nepatrila a nepatrí pod Mesto Zvolen. Kedysi samostatná Slatinka bola pred približne 30 rokmi pričlenená pod susednú Zvolenskú Slatinu – a tým obyvatelia stratili možnosť rozhodovať sami o sebe. Postupne tu bola zrušená vlaková aj autobusová zastávka, škola, krčma aj obchod. Mesto Zvolen sa teda nemohlo a nemôže vyjadrovať k dedine ako takej. Druhou vecou je plánované vodné dielo Slatinka. Jeho priehradný múr je naplánovaný v katastri mesta Zvolen, preto sa aj naša samospráva môže vyjadrovať k tejto investícii.

Poslanci Mesta Zvolen sa k vodnému dielu Slatina vyjadrovali už v roku 1995. Vtedy požiadali ministerstvo životného prostredia, aby neodporučilo realizáciu vodného diela Slatinka bez preukázania celkovej výhodnosti tejto stavby, nielen zo stránky vodohospodárskej, ale aj sociálnej, ekonomickej a environmentálnej. Ministerstvo ich názor bohužiaľ neakceptovalo, neskôr ale stanovisko ministerstva zrušil Ústavný súd SR.

Tento postoj samosprávy mesta pretrváva v podstate stále, v roku 2009 napríklad žiadalo Banskobystrický kraj, aby vyradil priehradu zo zoznamu verejnoprospešných stavieb. Poslanci kraja vtedy súhlasili, ale ich uznesenie nepodpísal vtedajší župan, a tak stratilo platnosť.

Ako by sa tento problém dal v dnešnej dobe riešiť, keďže sa Slatinka nevyužila na účely, pre ktoré bola vysťahovaná?

Mesto Zvolen si v prvom rade musí dať pozor na to, aby nepodľahlo sľubom o vytvorení úžasnej rekreačnej oblasti okolo vodného diela Slatinka. Jednu priehradu už vo Zvolene máme – a žiadna sláva s rekreáciou okolo nej nie je. Je to spôsobené okrem iného aj tým, že pozemky okolo Môťovej nie sú vysporiadané, nie sú ani zdroje na výstavbu vodovodu, kanalizácie či ďalších inžinierskych sietí. Úzka dolina rieky Slatiny navyše nevytvára možnosť budovania ciest, problémom je aj orientácia údolia. Investor vodného diela Slatinka síce sľubuje, že toto všetko bude vyriešené – pravdou ale je, že tieto investície sa nechávajú na budúcich súkromných investorov, ktorí môžu, ale nemusia prísť.

Aj napriek vysťahovaniu mnohých obyvateľov z územia Slatinky v dedine stále žijú ľudia. Je ich pobyt v dedine ohrozený? Je možné, že v budúcnosti sa podarí dedinu oživiť?

V rokoch 1988 – 1989 štát väčšinu domov v Slatinke vyvlastnil alebo pod nátlakom vykúpil. Ľudia za ne dostali peniaze, ale o pár mesiacov sa tak prudko zmenili ceny, že táto suma bola úplne smiešna. Navyše si treba uvedomiť, že v tom čase nebolo možné kúpiť jednoducho iný dom alebo byt, na všetko boli dlhoročné poradovníky. Ľudia preto zostali bývať v kedysi vlastných domoch, po čase museli dokonca začať platiť nájomné. Do týchto čias svoje domy teda splatili, ale tieto zostávajú stále vo vlastníctve štátu. V roku 1999 bola väčšina ľudí presťahovaná do blízkej Zvolenskej Slatiny – ale nové byty a domy nedostali do vlastníctva, ale opäť sa stali nájomníkmi. Nebolo zriedkavosťou, že starší ľudia nedokázali zo svojho dôchodku platiť nájom v nových domoch, a preto sa k nim často sťahovali rodinní príslušníci, aby sa o nich postarali a financovali im nájomné.

Väčšina domov v Slatinke je dnes teda vo vlastníctve štátu. Ich správcom je Vodohospodárska výstavba š.p. teda investor vodného diela. Iba zo súhlasom tohto podniku je teda možné v dome napríklad zaviesť elektrinu, alebo tu mať trvalý pobyt. Nie je prekvapením, že takéto súhlasy nie sú udeľované a to aj napriek tomu, že prostriedky na výstavbu priehrady nie sú a tak skoro určite ani nebudú.

Časť domov v Slatinke je stále v súkromných rukách, pretože niektorí pôvodní vlastníci si svoje domy vysúdili späť, alebo dosiahli zrušenie vyvlastnenia. V niektorých domoch žijú ľudia oficiálne natrvalo, v mnohých žijú ako chalupári. Všetci sa navzájom dobre poznáme, pomáhame si a spoločne riešime tie veci, ktoré nám môžu uľahčiť život v Slatinke. Skladáme sa na vývoz veľkokapacitného kontajnera s odpadom, spoločne sa staráme o cintorín aj verejné priestranstvá, čistíme chotár od odpadu, čiastočne sme si opravili most a na ďalšiu opravu sa chystáme tento rok. Na jar tohto roku chystáme osadenie solárneho osvetlenia verejných priestorov, keďže v obci nefunguje ani to.

Bývalí obyvatelia dedinky a ich potomkovia si v roku 1999 založili občianske združenie Spoločnosť priateľov Slatinky, ktoré háji záujmy týchto ľudí. V spolupráci s našim združením sa snažia aj o oživenie obce.

Čo sa za tie roky v Slatinke zmenilo? Dalo by sa povedať, že sa ľudia do Slatinky vracajú?

Určitá zmena v Slatinke nastala po roku 2001, po zrušení stavebnej uzávery. Je takmer nemožné si predstaviť krutosť štátnej mašinérie, ktorej úradníci celé desaťročia ľuďom opakovali „Nesaďte si mrkvu, na jeseň tu nebudete!“. A ľudia desaťročia nevedeli, čo a kedy bude, nemohli si modernizovať domy, dostavovať či stavať nové, mladí nemali kde bývať a museli sa z dediny sťahovať preč.

Dnes sú všetky domy v Slatinke buď v nájme alebo majú súkromného vlastníka. Niektoré domy sú pekne opravené, aj keď ich užívatelia nemajú istotu, koľko v nich budú môcť zostať. Najmä cez víkendy a v lete je Slatinka plná ľudí, pretože tunajšie prostredie je tiché, pokojné a ľudia sa navzájom poznajú. Je tu vždy čo robiť, na čo sa dívať, a napriek tomu má človek pocit pokory a pokoja – to je v dnešnom uponáhľanom svete asi veľká vzácnosť.

Ako by občania mohli pomôcť?

V prvom rade záujmom o údolie Slatiny, ktoré má aj pre Zvolenčanov význam ako prírodná lokalita s obrovskou rôznorodosťou, pozitívnym vplyvom na čistotu vzduchu, vodný režim a podobne. Krajinnoekologický plán mesta Zvolen lokalitu Krpele (miesto na konci VN Môťová) identifikoval ako jednu zo šiestich top lokalít vo Zvolene, teda významné miesto z hľadiska regionálne špecifického krajinného rázu nadnárodného významu.

Údolie rieky Slatina medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou predstavuje stredohorské prielomové údolie meandrujúcej rieky v andezitoch v dĺžke asi 7 km, so zachovalou brehovou vegetáciou 80 – 200 ročných jedincov jelše, vŕby a v priľahlom okolí aj dubov a rôznych druhov krov. Z morfologického hľadiska má prielomové údolie rieky Slatiny medzinárodný význam, pretože ide o jediné údolie v strednej Európe tohto charakteru nenarušené žiadnymi produktovodmi.

Celý prielom Slatiny s osobitým skalným dnom, s niekoľkými ostrovčekmi, mŕtvymi ramenami a skalnými brehmi, s bohatou pobrežnou vegetáciou, predstavuje významný biotop pre veľký počet živočíšnych druhov. Takýto biotop je ojedinelý v strednej Európe. Na území bolo zistených niekoľko stoviek vzácnych živočíšnych druhov. Významný je výskyt kriticky ohrozenej vydry riečnej, ktorá má v území lovné teritórium vrátane úkrytov. V tomto území sa nachádza osem genofondových plôch, jedno regionálne významné biocentrum a biokoridor.

Všetky tieto lokality by boli v prípade realizácie vodného diela Slatinka nenávratne zničené, mnohé ďalšie by boli mikroklimaticky negatívne ovplyvnené.

Fotogaléria