Od prvej série šou Slovensko hľadá Superstar prešlo už šesť rokov, no jej víťazka a rodáčka z Prešova Katarína Koščová, dnes už Pivovarová (29) sa neprestala venovať hudbe a svojim fanúšikom robí radosť aj naďalej. Na svojom konte má už tri štúdiové albumy a množstvo odohraných koncertov. V súčasnosti produkuje skladby, ktoré sú možno menej komerčne zamerané, no o to viac kvalitnejšie. V rámci podujatia Deň Zeme odohrala svoj prvý koncert vo Zvolene a to hneď na Zvolenskom zámku. Ovácie fanúšikov boli dôkazom toho, že Katarína Koščová je speváčka, ktorá dnes už vie o čom je hudba a patrične si to aj užíva.

Nálepky prvej slovenskej Superstar sa zbavuje zrejme len veľmi ťažko, avšak vďaka tejto súťaži ste sa stali mediálne známou. Máte na obdobie spojené s tou šou dobré spomienky alebo by ste ho radšej vymazali?

Ja si na to obdobie spomínam len veľmi hmlisto. Za krátky čas sa udialo množstvo vecí, ktoré bolo ťažké vstrebať. Pamätám si len pocit z toho celého, pamätám si, že sa o nás štáb kráľovsky staral, že to bol stres aj zábava, že som si tam našla dobrých kamarátov, že to bola dobrá škola, a že to bolo celé len ilúzia, hra.

Keď si porovnáte s odstupom času váš život pred súťažou a po nej, čo sa podľa vás najviac zmenilo?

Najväčšou zmenou bol asi zásah do súkromia. Omnoho viac som tak primkla k mojim kamarátom, rodine, akoby som hľadala niečo skutočné, čo tu bolo aj predtým.

Bulvárne médiá sú bežnou súčasťou života každej „mediálnej hviezdy“. Škandály, prekrútené informácie, paparazzi na každom kroku. Určite ste to zažili aj na vlastnej koži. Čo vás dokáže v spojitosti s bulvárom najviac rozhnevať a akú najhoršiu skúsenosť ste s ním zažili?

Najviac ma hnevá bezmocnosť, ktorú vo mne bulvár vyvoláva. Pocit, že aj keby som sa snažila najviac na svete, nezmením, čo napísali, nezmením to, ako sa rozhodli podať informáciu. Preto som prestala čítať bulvárne plátky.

Krátko po víťazstve v súťaži Slovensko hľadá Superstar v roku 2005 ste vydali svoj debutový album Ešte sa nepoznáme. Verejnosť možno od vás očakávala veľké hity, ktoré budú rotovať v rádiách, no nestalo sa tak. Vedeli ste hneď po súťaži akou hudobnou cestou sa chcete uberať a ako by mal vyzerať váš prvý album?

Ak by som to bola vedela asi by ten album vyzeral inak. Po súťaži som mala dva mesiace na nahrávanie. Práve v tom období sme mali aj najviac vystúpení a ja som nebola autorkou, alebo skôr som neverila pesničkám, ktoré som si sama skladala. Tak som siahla po tom, čo mi ponúkli iní autori. A potom som to nevedela spievať.

Na druhom štúdiovom albume, vydanom v roku 2006 je už cítiť hudobný posun vpred. Netlačil vás už tak čas. Prečo ste ho nazvali práve Naboso?

Tak mi vtedy bolo. Trošku som sa bála, mala som pocit, že idem s kožou na trh, lebo prvýkrát ponúkam aj vlastnú tvorbu a zároveň som sa cítila nezviazane a v istom zmysle aj slobodne v tom, čo robím. Cítila som sa bosá, čo v sebe miešalo tieto dva protichodné pocity strachu a slobody.

V rámci akcie Deň Zeme ste sa spolu s kapelou prvýkrát predstavili zvolenskému publiku v kaplnke Zvolenského zámku. Máte radi takúto intímnejšiu koncertnú atmosféru alebo sa lepšie cítite skôr na veľkých pódiách?

Komorná atmosféra koncertov mi popravde vyhovuje omnoho viac a myslím, že aj naša hudba si takúto atmosféru žiada. Preto radi hrávame v kluboch, kostoloch, kaviarňach, v takých priestoroch, ktoré pripomínajú obývačku, kde sme blízko publiku, kde rozumejú textom. Veľké pódiá ma trošku desia, mám pocit, že je pri nich publikum menej sústredené, že menej vníma o čom spievam, čo hráme. Na veľké pódiá radšej chodím s Prešovským Dixielandom. To je zoskupenie, ktoré hráva tradičný tanečný swing z prvej polovice 20. storočia a mám pocit, že sa tam hodí viac ako naša autorská tvorba.

Zatiaľ vašim posledným hudobným počinom je album Nebotrasenie z roku 2009, z ktorého zazneli viaceré skladby aj na koncerte vo Zvolene. Je tu cítiť veľká inšpirácia z džezu, swingu, blúzu a výraznejšie posolstvo textov. Čo by ste nám povedali k tomuto albumu. Je váš najobľúbenejší?

Je to hlavne prvý album, ktorý sme robili bez akýchkoľvek kompromisov. Odišla som z veľkého vydavateľstva do nezávislého Slnko records, čo bol jeden z najlepších krokov pre náš hudobný rast. A povedala som si, že musím konečne naozaj začať robiť a tvoriť to, čo chcem, čomu verím, čo budem rada spievať. Ľudia mi hovorili, že sme si vybrali ťažkú cestu, ale nám sa paradoxne začalo dariť omnoho viac.  Publikum nám uverilo, lebo sme si my sami uverili.

S čím novým plánujete v dohľadnej dobe prekvapiť svojich fanúšikov? Nechystá sa nový videoklip, prípadne nový album?

Pracujeme na novom albume, ktorý by sme radi vydali do konca tohto roka, ak pôjde všetko dobre. Máme pred sebou zaujímavé koncerty – napr. Jazzový  festival v Aténach a na obzore sú aj zaujímavé spolupráce, o ktorých by som ale nerada hovorila takto v predstihu.

Zatiaľ máte na svojom konte iba tri videoklipy ku skladbám Koľko ešte krát, Pehatá Posledná. Zdá sa vám neperspektívne investovať financie týmto smerom, alebo sa o to viac snažíte propagovať svoju hudbu cez živí vystúpenia?

Máte pravdu, mám pocit, že vzhľadom k tomu koľko je na Slovensku hudobných relácii (takmer žiadna) a vzhľadom k tomu, že hudobné programy hrávajú skôr komerčnú muziku, to pre nás nemá zmysel. Peniaze, ktoré by sme utratili za klip radšej investujeme do nového albumu alebo do aparatúry.