Len mesiac prešiel odkedy Divadlo J.G. Tajovského naposledy pootvorilo dvere verejnosti pri príležitosti Medzinárodného dňa divadla. Dnes si našlo ďalšiu príležitosť a tou bol samotný Deň otvorených dverí, počas ktorého si tvorivý tím divadla pripravil milý program pre starších aj mladších návštevníkov.

Prvý z vstupov uviedla čerstvá riaditeľka Jana Rafajová, ktorá  nás odovzdala do rúk herečky Jany Pilzovej, aby nás previedla zázračným svetom divadla. Putovanie sa začalo vo vstupnej hale alebo tzv. foyere, kde na nás okrem herečky osobne, prehovoril aj jej hlas z prehrávača. Nechýbalo (šokujúce) odhalenie busty Jozefa G. Tajovského, ktorému zrejme cez noc prirástol šašovský nos a biela parochňa. Bustu sme radšej rýchlo zakryli a boli by sme šli ďalej, keby vtom na scénu nevpochodovali ďalší herci DJGT prezlečení za divadelných škriatkov. „Naničhodní škriatkovia,“ vzdychla si sprievodkyňa, „myslia si, že sú herci!“ Vyhnala ich preč a my sme sa hneď presunuli na prvé poschodie.

Niektorých by bol možno potešil bufet, ale bol zatvorený. Vdýchli sme aspoň vzdialenú vôňu obeda, pozreli si galériu hercov, a tým, ktorým nestačilo, nazreli aj popod stôl. Vtedy sa nám otvorili dvere do sály a my sme s napätím vstúpili dnu. Posadali sme si a Jana Pilzová pokračovala ďalej. Dovolila škriatkom, aby zdvihli oponu a objavili za ňou zázračný svet. „Aha, dosky, ktoré znamenajú okres,“ zvýskol veselo jeden zo škriatkov alias Juraj Haviar. Na pódiu sa spustila projekcia krásnych panorám z celého sveta a bolo jasné, že v divadle je možné naozaj všetko; aj kráčať pralesom, aj potápať sa v mori, obdivovať pyramídy, aj sa dotknúť planét. Videli sme aj Coloseum a na otázku, kde sa nachádza Juraj Haviar opäť zažartoval: „Pri Kauflande“, pričom narážal na nedostavanú športovú halu. V tento výnimočný deň sme na planétu vstúpili aj my a obzreli si ju zo všetkých strán. Objavili sme každé, za bežných okolností pred zrakom ukryté zákutie- zistili sme, odkiaľ vychádza zvuk, odkiaľ obraz. Tí odvážnejší sa mohli zahrať na zvukára, či osvetľovača alebo vpustiť na scénu paru a veruže viacerí neváhali a zahodili hanbu.

Dvere sa nám otvorili aj do miestnosti, v ktorej sa obyčajné tváre menia na divadelné postavy a kto chcel, mohol si tiež nechať naniesť nejakú tú masku. Deti sa tešili, tlieskali, výskali, nakúkali do zákutí a rodičia mali radosť z pekného, spoločne stráveného dopoludnia. Všetko bolo také zázračné, ako sa na divadlo patrí. Otvoriť dvere teda aj tento rok stálo za to!