Na Víkende atraktívneho divadla nepatria medzi žiadnych nováčikov. Pred dvoma rokmi predstavili divákom náročný text Bedbound a rok predtým monodrámu Rum a vodka. Na Doskách 2007 vyhrali cenu Objav roka a dnes už patria medzi stabilné divadlá, účinkujúce aj v zahraničí. Samotná režisérka je Poľka, ktorá pôsobí ako pedagogička vo Veľkej Británii či Dánsku. Na festivale sme mali to šťastie zastihnúť ju a porozprávať sa s ňou o hre Sólo Samuela Becketta, s ktorou vystúpili na tomto ročníku. KLAUDYNA ROZHIN

Prečo ste sa rozhodli naštudovať práve tento Beckettov text?

My sme robili Becketta už predtým. Tiež šlo o jednoaktovky a ten text bol jednou z najväčších výziev herca. Je veľmi málo hercov na svete, ktorí sa vôbec podujmú hrať v tejto hre. Text je neobvykle pekný, poetický, fascinujúci. Je náročný, lebo vyzerá, akoby herec hovoril stále dookola to isté, ale nehovorí, mení sa to. Je ťažké si ho zapamätať. Ináč ten text nebol nikdy prekladaný do slovenčiny, až prvý krát v našej produkcii. Kontra robí vždy všetko ako prvá, okrem Hamleta, ale na toho máme tiež svoju adaptáciu. Mňa osobne Beckett fascinuje, je ho na Slovensku málo. Peter (Čižmár; poznámka redakcie) sa ukázal ako odvážny herec a chcel to robiť, tak sme to skúsili. Text je o živote, človeku, smrti, strachu.

O akom človeku je podľa vás táto hra?

Myslím si, že o každom. Pôvodne bola písaná na staršieho herca, sedemdesiatnika, ale frustrácie, strach pozná každý z nás; či má šestnásť rokov, či šesťdesiat. Keď je žitie o tom istom, monotónne a plné rituálov, každý sa túži z tých rituálov vyrvať. Či vyrvať do smrti, či do lepšieho života. Každý sa v tom môže nájsť.

Je to silne emotívny text.

Áno. V Spišskej máme pivnicu na námestí, kde má hra úplne inú atmosféru. Po skončení zvykne byť ticho, nikto sa nepohne, nevieme, či ľudia čakajú, že hra pôjde ďalej alebo sa chcú nad tým zamyslieť

Hra je minimálna na scénografiu, takže je ľahko prenosná.

To je pravda. Musí sa hrať vždy v takej sále, kde je určitá intímnosť, nemôže byť na javisku, musí tu byť ten pocit, že sme spolu. Pri takom zblížení má človek pocit, že sa ho to ešte viac dotýka. Je to zvláštne aj z pohľadu herca, ktorý kompletne nevidí, je sám vo svojom svete. Pamätám si, že keď sa Peter učil texty, často sa dostával do takých psychických stavov, kedy vravel, že už nevie, ako ďalej, že mu hra chodí po rozume v deň i noc, už nevedel, kde je počiatok a kde koniec.

Po predstavení potrebuje určite nejaké relaxačné cvičenia.

(Smiech). Tak.

A ešte jedna vec je dôležitá. V anglickej verzii je odlišnosť, že mnohé slová sa začínajú na p, b, d, čo  bolo strašne ťažké preložiť tak, aby sa táto reč zachovala. Rytmus textu je podobný rapu. Slovenčina je samozrejme iná, veľa sa v nej skloňuje. Už len úvodná veta: Narodil sa a to ho zabilo je ťažká na preklad, lebo v slovenčine je dlhá a v angličtine znie samozrejme kratšie. Už len prvé slovo Birth má inú atmosféru. Beckett sám robil francúzsky preklad, ale ten už je adaptáciou a nie prekladom. Veľa z textu vylúčil, lebo vedel, že to nebude znieť rovnako, že sa to nedá.

Premiéra predstavenia bola vo februári minulého roku, čo je vyše roka, ale zakaždým, keď počujem ten text, páči sa mi, nenudím sa.

Možno by bolo lepšie, keby bolo v sále ešte menej ľudí.

Pravda. My sme ani nečakali, že bude tak veľa divákov. U nás v pivnici je maximum tridsať. Pri desiatich divákoch je atmosféra fantastická.

Divadlo Kontra sa zameriava skôr na komornejšie hry.

Vždy. Máme taký priestor, ktorý si to vyžaduje. Prežívanie hercov a divákov je o to intímnejšie a silnejšie, pretože sa navzájom takmer dotýkajú. Tak je to aj s novou hrou- Hamlet. Má to svoje výhody, aj nevýhody, ale myslím, že to stojí zato.