Text a foto: Ivana Klimentová | 6.3.2011

Bomba v Kaufladne

Zdá sa, že nie každému je konzumný spôsob života po chuti. Najmä taký, kedy sa musíme trhať a biť o zeleninu, alebo zlacnené mandarínky, predbiehať sa vozíčkami, alebo jednoducho narážať jeden do druhého, aby sme si udržali prvé miesto pri pokladni.

Pohár trpezlivosti u niekoho pretiekol a tak, piatok 25.februára 2011 podvečer nahlásil bombu v Kaufladne. Anonym presne nepovedal kde a kedy, a tak polícia evakuovala ľudí a prezrela tri hypermarkety vo Zvolene,  Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote.

Do veľkej akcie sa zapojilo až 43 policajtov, no našťastie sa nič nenašlo. Dotyčný anonym musel byť poriadne na veľkoobchod nahnevaný, lebo škoda, ktorú spôsobil ešte nie je známa, ale podľa mňa, nebude nízka. Muž telefonoval z mobilu na linku 155. Ak by naši šikovní policajti našli páchateľa, hrozí mu za šírenie poplašnej správy trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov. Takže by si v chládku posedel paradoxne dlhšie, ako keby niekoho v afekte pri čakaní na pokladňu, alebo bitke o pomaranče, zabil.

Takéto šírenie poplašnej správy v supermarketoch, nie je vôbec ojedinelé. Počas minulých rokov v Žilinskom kraji „atakovali“ predajne COOP Jednota SD v Tepličke nad Váhom, vo Varíne a v Kamennej Porube, Dlabačovej ulici a na Slnečnom námestí v Žiline. „Máte tam bombu – o chvíľu vybuchne,“ oznámil neznámy muž aj na Obecný úrad v neďalekom Mojši.

Tuším sme prišli na nový spôsob ako zastaviť rozmnožovanie supermarketov v mestách a obciach. Veď na to, aký je Zvolen „veľký“, tu máme príliš veľa supermarketov, nemyslíte?

Mužovi sa už asi nepáčil spôsob ako vedie Kaufland svoj marketingový boj o každého jedného zákazníka, a to tak, že rozposiela do každej schránky letáky, ktoré vám hneď udrú do očí veľkými zľavami, ale keď prídete do obchodu, zistíte, že obrovské zľavy sa nekonajú. Jednoducho Vás chceli len nalákať, a vy keď ste už merali cestu, si predsalen niečo kúpite. Hovorím z vlastnej skúsenosti, takže dúfam, že po anonymnom výbuchu sa vedenie Kaufladnu predsa len umúdri a do letákov budú uvádzať, skutočné ceny.

I keď musím uznať, že sťažovať sa na obchodné siete sa dá aj inak, nie len hrozbou výbuchu. Treba povedať, že dnes ľudia riešia veci radikálne a idú z jedného extrémnu do druhého. Muž mohol svoje sťažnosti nahlásiť na obchodnú inšpekciu, alebo vedeniu v Bratislave. Možno to už aj skúšal a neuspel, preto sa rozhodol to takto riešiť.

Na druhej strane, každý z nás vie, že anonymné telefonáty sú ľahká cesta k riešeniu problému. Žiak nahlási bombu v škole, alebo nespokojní cestujúci na železniciach, či dokonca na súdoch. Ľudia utekajú, lebo  majú pocit, že už neexistuje spravodlivosť, nič čo by ich zastavilo alebo vypočulo.

Uznávam, že aj mňa  veľakrát nahnevajú rady pri pokladniach alebo bitky o ovocie, ale nemyslím si, že toto je tá správna forma riešenia problému. Skúsme si predstaviť že anonymné hlásenia o bombách môžu blokovať policajtov či záchranárov, ktorých je potreba niekde inde a častokrát vtedy ide o životy a nie len  finančné či časové škody. Je doba kedy materiálu dávame väčšiu hodnotu akoby sme mali, ale ak sa nám to nepáči, v prvom rade musíme zmeniť náš pohľad, naše zmýšľanie.

Zmena musí isť z nášho srdca. A tak ak vás niekto nabudúce nahnevá, či rozladená predavačka alebo zúrivý zákazník, vedzte, že si nijako nepomôžete, keď budete hlásiť bomby alebo budete zlostní. Len vám to znepríjemní deň a stúpne vám tlak. Zamyslite sa nad ľuďmi čo sa hnevajú kvôli tomu, že nenašli krajšie kúsky ovocia, alebo že do nich nechtiac narazil vozík v preplnenom obchodnom dome.

Človek ktorý sa dokáže hnevať kvôli maličkostiam, prichádza o svoj drahocenný čas. Uznajte, že ho nemáme tak veľa, aby sme sa stále mračili. Nájdime to krásne aj bežných veciach ako nakupovanie a stretávanie sa aj  cudzími ľuďmi. Málokto si uvedomuje , že rovnako ako zvieratá sme aj my závislí od svojho druhu, na svoju existenciu potrebujeme jeden druhého. Od seba sa učíme, zdieľame radosť, bolesť, žiaľ, i hnev. Bez „tých druhých“ by sme veľa vecí nemali.

Minule som v jednom supermarkete kupovala forneti aby som zahnala hlad. Po chvíli pribehla s úsmevom postaršia pani  a pustila sa do vravnej konverzácie. A vybrala  pre mňa tie najlepšie kúsky (nespečené) aké im ostali, zaželala mi dobrú chuť a odišla. Nikdy pred tým mi tie malé koláčiky nechutili väčšmi. Jej úsmev ma hrial v chladný februárový večer a mala som pocit, že som v tento deň bola užitočná, aj keď len malým úsmevom.

A tak vám radím, pri najbližšej návšteve akciových obchodov, usmievajte sa. Uvidíte ako vám nakupovanie urobí radosť a ľudia nebudú do vás toľko narážať.