Najstarší retro kočík z bohatej zbierky vášnivej zberateľky Jany Václavíkovej Golianovej je zo začiatku 60. rokov. Ten najmladší sa datuje po roku 1990. Možno ste sa v niektorom z kočíkov krásnej retro zbierky vozili aj vy alebo vaši rodičia.
Poďte si nostalgicky zaspomínať. Ponorte sa do minulosti a zistite spolu s nami, kedy láska ku kočíkom u Jany Václavíkovej Golianovej prepukla.
Kočíky v hlavnej úlohe
Kedy ste sa do kočíkov zamilovali?
Kočíky ma fascinovali už od detstva. Ako malé dieťa som presne vedela, kto má aký kočík, akej farby, akej značky. Vždy v utorok, keď bola u detskej lekárky poradňa, som sa cestou zo školy zastavila v čakárni. Vždy tam bolo 20 až 30 kočíkov a mamičiek s deťmi. Sadla som si na lavičku, obzerala kočíky a vyberala som si v duchu tie, ktoré sa mi páčia.
Kedy ste si kúpili svoj prvý kočík?
Keď sa mi narodila dcéra. Vtedy som bola nesmierne šťastná, lebo som si mohla vybrať kočík podľa svojho vkusu. Pri druhom tehotenstve výber taký jednoduchý nebol, pretože sme čakali dvojičky a nájsť kočík pre dvojičky, bol v roku 1989 dosť veľký problém.
Ako ste to vyriešili?
Nelenila som. Zavolala som pánovi riaditeľovi do Mělníka do firmy Liberta, kde kočíky vyrábali. Povedala som mu, že nutne potrebujem kočík pre dvojičky. Povedal mi, aké sú možnosti, kočík mi vyrobili a vlakom ako spešninu ho poslali do Zvolena.
Máte kočíky vašich detí vo svojej zbierke?
Bohužiaľ nie. Deti vyrástli a vtedy sa kočíky, tak ako aj dnes, predávali alebo posúvali ďalej. Ja som však stále kočíkom okolo seba venovala veľkú pozornosť a zamýšľala som sa nad ich vývojom.
Bohatá zbierka retro kočíkov
Čo sa približne pred rokom udialo?
Na internete som našla stránku retro kočíkov. Zistila som, že sú aj iné ženy, ktoré kočíky milujú presne ako ja. Tak vo mne skrsla myšlienka, že by som sa rada po rokoch opäť nostalgicky vrátila do čias mladosti a svoj prvý retro kočík som si zaobstarala. A hneď na to som zatúžila po ďalšom. Zohnala som presne taký istý ako ten prvý, ale tmavomodrý.
Pri dvoch ste však neskončili…
Nie, pretože ma lákali aj malé kočíky pre bábiky. Tak som oslovila kamarátku z Detvy. Opýtala som sa jej, či nemá kočík, s ktorým sme sa hrávali ako deti. Samozrejme, že mala a na druhý deň už bol u mňa v garáži. Potom to už šlo rýchlosťou blesku. Snorila som po internete, hľadala, našla a nakúpila ďalšie retro kočíky z Čiech, ale aj z rôznych kútov Slovenska.
Koľko kočíkov momentálne vlastníte?
Aktuálne ich mám 46, ďalšie 2 sú pripravené na vyčistenie a 2 sú na ceste. Bude ich už teda do 50.
Kočíky z vašej zbierky nájdeme vo Vagačovom dome v Detve. Ako ste ich na výstavu pripravovali?
Keď mi kočík príde, v prvom rade si ho vyobzerám a vyteším sa z neho. Potom ho vyčistím a ak je potrebná nejaká menšia úprava, ktorú zvládnem aj sama, tak sa do toho hneď pustím. Ale väčšinou kupujem také kočíky, ktoré sú v pôvodnom stave. Nesmú prejsť žiadnou renováciou. Chcem, aby boli úplne autentické, aby na nich nebolo nič menené. Sú na Slovensku ženy, ktoré kočíky renovujú, ale ja zbieram len tie, na ktorých nie sú žiadne zásahy.
Ako kočíky dotvárate do úplnej dokonalosti?
Podľa farby kočíka nájdem látku, buď doma alebo kúpim, a ušijem do kočíkov paplóniky. V mnohých kočíkoch nájdete látky, ktoré sú naozaj veľmi veľmi staré.
Je vo vašej zbierke kočík, ktorý je vám mimoriadne blízky?
Podaril sa mi taký husársky kúsok, z ktorého som neskutočne šťastná. Ako dieťa som mala kočík, ktorý mi doniesol mamin brat z vojny, ale nezachoval sa. Mne sa ho však podarilo nájsť na internete a od majiteľky ho odkúpiť. Tá pani má presne toľko rokov ako ja. A ten identický kočík, v ktorom sa vozila ako dieťa, má 63 rokov. Je to už naozaj taká vzácnosť, historický úlovok.
Aké kočíky nájdeme vo vašej zbierke?
Rôzne farby. Od ružovej cez červenú, žltú či zelenú. Široké spektrum farieb aj prevedení zo začiatku 60. rokov až po začiatok 90. rokov. Mojou srdcovou záležitosťou sú kočíky, ktoré majú na boku vypletanie z bužírky. Tie sú pre mňa najkrajšie.
Kto vás vo vašej zberateľskej vášni podporuje?
V prvom rade som zo svojej zbierky najviac šťastná ja sama a tú radosť prenášam aj na ostatných. Tešia sa so mnou moje dcéry, aj kamarátky a podporujú ma. Neustále sa pýtajú, aký kočík som kúpila, aký mi pribudol do zbierky. Je to také milé a ako ja hovorím, kto sa hrá, nehnevá.
Prvá výstava retro kočíkov v Detve
Vaše sny o veľkej zbierke retro kočíkov, z ktorých sa budú môcť potešiť a iní, sa splnili. V Detve majú všetci, ktorí si chcú zaspomínať možnosť, navštíviť vašu výstavu s názvom Návraty do detstva. Vo Vagačovom dome si môžu vychutnať netradičnú zbierku, ktorú len tak hocikde nenájdete. Prečo ste sa rozhodli vystaviť kočíky práve v Detve?
V Detve som sa narodila a prežila som tam 23 rokov. Na svoje detstvo som si chcela zaspomínať v meste, kde som ho prežívala. Ale výstava sa posúva ďalej. Od 20. júna si budete môcť zaspomínať v kúpeľnom meste Sliač. Ale určite budem rada, keď sa z môjho koníčka potešia aj v iných mestách. Keď budú vhodné priestory a mesto prejaví záujem, kočíky bez problémov po čase zase premiestnim.
Okrem kočíkov zbierate aj kočíky pre bábiky a bábiky samotné…
Áno, snažím sa, ale čo sa bábik týka, tak zbieram len značku Hamiro. Tieto bábiky sa vyrábali v Čechách, rovnako ako aj kočíky. Špecializujem sa skutočne len na kočíky, ktoré boli vyrobené u našich českých susedov. Najskôr sa vyrábali v Továrni detských vozidiel Duchcov, ale po zoštátnení to začalo krachovať. Umrel majiteľ a postupne fabrika zanikla a celá výroba sa presunula sa do Mělníka. Tu vznikla najznámejšia firma v Československu s názvom Liberta.
Aké máte reakcie na svoju výstavu retro kočíkov v Detve?
Všelijaké, ale len a len pozitívne. Keď som otvárala, inštalovala výstavu, prišli takí traja páni možno okolo 40 alebo 50 rokov. Jeden z nich mi povedal, že mala jeho sestra presne jeden z mojich kočíkov. Pýtal sa, či si ho môže odfotiť a pýtal sa tiež, ako som sa k tejto vášni prepracovala. Veľmi ho moja zbierka zaujala. Bol doslova unesený.
Padla aj otázka, kedy sa kočíkom venujete, aby vyzerali na výstave tak úžasne?
Áno, to sa ma pýtajú viacerí. Odpoveďou je, že ich čistím a upravujem po večeroch, po nociach. Hocikedy, keďže ešte pracujem. Ale pre mňa je to obrovská radosť, povzbudenie mysle a taká vzpruha do života, ktorú v dnešnej dobe naozaj všetci potrebujeme.
Nie je vám smutno, že kočíky nemáte doma?
Keď som ich odviezla do Detvy a vrátila som sa domov do prázdneho bytu, premohol ma smútok. Práve preto sa chodím pravidelne každý týždeň potešiť ku kočíkom do Detvy. A vždy sa tam s niekým známym stretnem, dáme si kávičku, posedíme vo Vagačovom dome. Vďačne známym aj neznámym o kočíkoch porozprávam, a tak urobím radosť sebe aj im.
Príbehy, zrazy zberateľov, zdroje a nové prírastky
Spájajú sa vám so zháňaním kočíkov aj nejaké zvláštne príbehy?
Ani nie zvláštne, skôr vzácne. Niektoré kočíky som odkúpila od žien, ktoré sa nachádzali vo veľmi zlej finančnej situácii. Kočíky som aj viackrát preplatila, ale s dobrým pocitom, že som pomohla niekomu zlepšiť sociálnu situáciu. Jedna pani vďaka mne zaplatila dieťaťu výlet, iná mala financie na nákup potravín. Tiež som sa opýtala, ako by som ešte mohla pomôcť. Podarovala som posteľnú bielizeň, uteráky, mixér… Teší ma, že ma moja záľuba aj charitatívny rozmer.
Ste v spojení aj s inými zberateľkami?
Nie, ale sledujem na sociálnych sieťach, že sa zberatelia kočíkov zúčastňujú rôznych zrazov napríklad v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, ale aj v Košiciach. Pohrávam sa s myšlienkou, že by mohol vzniknúť pekný zraz na Sliači, kde je krásne prostredie. Uvidíme.
Je ešte stále dostatok zdrojov, z ktorých je možné nájsť ďalší nový kúsok?
Určite. Zdrojov je stále dosť. Sledujem na internete inzeráty a keď ma kočík zaujme a nemám taký v zbierke, určite ho vždy kúpim. Tie možnosti sú neobmedzené. A ja ako správny zberateľ neplánujem skončiť. Horšie bude, keď bude zbierka taká veľká, že ju nebude kam umiestniť. Ale ak sa tak stane, umiestnim kočíky aj do špajze k uhorkám.
Môžu vás kontaktovať ľudia, ktorí práve zistili, že majú nejaký retro kočík na povale alebo v pivnici?
Určite. Ak by mi chcel niekto kočík podarovať alebo predať, nech sa na mňa pokojne obráti. Kočík posuniem do mojej zbierky, ktorú pripravujem najmä pre moje vnučky Hanku a Šarlotku. Na ceste je aj tretia vnučka, ale tá ešte meno nemá, no zbierka bude patriť aj jej.
Ste pravou zberateľkou a s hľadaním kočíkov neprestávate. Čo vás teší pri vašej zbierke zo všetkého najviac?
Teším sa z toho, že by väčšina týchto kočíkov skončila na smetisku, čo by bola neskutočná škoda, pretože je to časť histórie nášho detstva. Je to taká nostalgia a o 20 rokov si zaspomínať a vidieť, ako tie kočíky naozaj vyzerali, bude veľkou radosťou pre všetkých.
Výstava zbierky retro kočíkov je prístupná pre verejnosť vo Vagačovom dome v Detve do 15. júna a od 20. júna si ju budete môcť vychutnať v meste Sliač. Príďte si zaspomínať aj vy. Možno sa stretnete aj s milou a dobrosrdečnou Jankou Václavíkovou Golianovou, vďaka ktorej unikátna zbierka retro kočíkov uzrela svetlo sveta.
