Na to štvrtkové ráno, 24. februára nikdy nezabudnú. Každodenné zvuky bežného života prehlušili varovné sirény, výstrely, zbrane, panika a zhon. Neďaleko ich ukrajinskej dediny sa začala vojna. Poradili sa s mužom a v priebehu pár chvíľ bolo rozhodnuté. On zostane doma brániť vlasť, ona so synom sa pokúsia dostať na Slovensko, kde vo zvolenskej nemocnici pracuje jej dcéra.
Od tej chvíle už nič nie je tak ako bolo a čo bude, dnes nikto nevie povedať. Takto začína osud 39-ročnej Ukrajinky Anny, ktorá je jednou z prvých, komu podali pomocnú ruku Nemocnica AGEL Zvolen spolu s mestom. ,,Volám sa Anna Konovalenko, mám 39 rokov, prišla som z Ukrajiny, Nikolajevská oblasť. Pred vojnou som pracovala v škole ako učiteľka angličtiny a zahraničnej literatúry pre deti na prvom stupni základnej školy,“ hovorí trasúcim sa hlasom vystrašená žena a tesne vedľa nej sedí jej malý syn. ,,Prvé útoky na nás začali vo štvrtok, o 6 hodine ráno. Môj muž rozhodol, že dieťa toto nemôže vidieť, a tak sme sa rozhodli ešte v ten deň večer odísť na Slovensko. Tri mesiace dozadu naša dcéra pricestovala práve sem, kde pracuje vo zvolenskej nemocnici a krátko pred vypuknutím vojny sme sa chystali ju ísť na Slovensko navštíviť,“ hovorí so slzami v očiach pani Anna.
Jej cesta na Slovensko nebola vôbec jednoduchá. ,,Hneď ako sa vojna začala, muž povedal, že on nás odvezie, ale on ostane doma, lebo nám tam zostali rodičia, rodina, dom, navyše bola vyhlásená mobilizácia pre mužov do 60 rokov. Precestovali sme 600 km do Ľvova, potom sme 20 km išli pešo so synom. Vládol tam chaos, ľudia kričali, strkali sa, plakali, všetci sa báli, mali nervy. Môj syn štyri dni nespal, snažili sme sa dostať do akéhokoľvek auta, potom sme sa dostali do autobusu, kde bolo vyše 100 ľudí, väčšinou sme stáli, ale chvalabohu, dostali sme sa až na poľskú hranicu. Tam sme sa konečne napili a najedli, pýtali sa nás, kam smerujeme,“ hovorí s pohnutím v hlase Ukrajinka.
Napokon sa predsa dostali až do Zvolena. Dcéra Katka je zdravotná sestra, na Slovensku však potrebuje nostrifikačné skúšky, preto zatiaľ v nemocnici len vypomáha a učí sa slovensky. Prvé dni boli vo Zvolene pre Annu a jej syna emocionálne veľmi ťažké, miešali sa pocity obrovskej vďaky a obáv. ,,Na začiatku sme sa venovali rozdeľovaniu a ukladaniu vecí, technickým problémom a záležitostiam, snažili sme sa tu udomácniť, navštívili sme cudzineckú políciu, riešili sme dokumenty. Následne sme navštívili mestský úrad, kde sme preberali, aké sú možnosti čo sa týka práce, stáleho ubytovania, kurzu slovenského jazyka a pod.,“ spomína Anna.
,,Obrovskú pomoc nám poskytla pani riaditeľka nemocnice Ľudmila Veselá, pomohlo nám aj mesto, prišli sme do teplých a útulných priestorov, bolo tu dostatok všetkého, mali sme čo jesť, kde spať, jednoducho perfektný servis. Nezištne a veľmi ochotne sa pridali aj kolegovia našej Katky z nemocnice, dokonca ich známi nám poskytli byt, kde môžeme všetci spoločne bývať,“ netají dojatie žena, ktorá ušla pred vojnou. Polovica jej rodiny však také šťastie nemala. ,,My máme na Ukrajine svoj dom s veľkou záhradou, jablkovým sadom a kompletným vybavením, tam bývajú aj rodičia, manžel tam má svoje podnikanie. Môj muž musel zostať na Ukrajine brániť vlasť, stali sa dobrovoľníkmi pri obrane dediny. Dom zatiaľ existuje, avšak každou hodinou sa situácia môže meniť, nevieme, či dom ešte stojí. Manžel bojuje s ostatnými, snažia sa, aby tanky nemohli prejsť, dostali zbrane. Pomáhali im vojaci, každý, kto môže, pomáha. Môj muž je hrdý, že môže brániť svoju krajinu, robí to s odhodlaním a hrdosťou, pomáha, čo mu sily stačia. Všetky možnosti dostať sa domov však skončili, nie je to možné, ľudí nikam nepúšťajú, nelietajú lietadlá. Tam u nás je veľmi veľa mostov, tie sú všetky zničené, ľudia sú izolovaní,“ približuje strašnú realitu Anna.
Ako uviedla, prišli na Slovensko v prvom rade prečkať a prežiť čas vojny o ktorej si pôvodne mysleli, že sa do týždňa skončí. ,,Ale situácia je horšia a horšia a myslím si, že každým dňom je možnosť sa vrátiť menej reálna. Bojím sa, že sa nebudeme mať kam vrátiť, že tam všetko bude zničené. Teraz je situácia u nás doma nestabilná, nemôžeme nič plánovať, žijeme dnešným dňom, je dôležité myslieť na deti, na ich zabezpečenie. V prvom rade si budem hľadať prácu, prijmem všetko, čo mi ponúknu,“ hovorí skromne vystresovaná matka. Nehodlá sedieť so založenými rukami a len pasívne prijímať pomoc. ,,Pracujem viac ako 20 rokov, nie je pre mňa komfortné len tak sedieť.“ Medzitým sa možnosti zreálnili, je možné, že Anna bude učiť ukrajinské deti na Slovensku.
,,Som veľmi rada, že moje deti už žijú v bezpečí, máme kde bývať, máme teplo, dostatok jedla. Som šťastná, že sa nemusíme skrývať v úkrytoch, že moje deti nepočujú, ako vybuchujú bomby, lietajú rakety, lietadlá, ako sa ozývajú sirény. Som šťastná, že sme na Slovensku, ale moja duša a srdce ma bolí, lebo tam na Ukrajine mám známych, kamarátov, rodinu, emocionálne som rozpoltená, každý deň na to myslím. Moja rodina zostala doma, chceli sme zobrať so sebou aj rodičov, ale môj svokor má ťažko choré srdce a je po operácií a mama sa bála, že takú cestu nezvládne, tak zostali doma. Mám ešte sestru, tá žije v Dnepri, veľa príbuzných mám po celej Ukrajine,“ utiera si slzy mladá žena.
O samotnom konflikte na Ukrajine vedia oni aj ich rodina len sprostredkované informácie cez médiá, že sa to pôvodne týkalo najmä Donecka a Luhanska. ,,Nikto ale určite nechcel vojnu.“ Na záver Anna už po niekoľký raz pripája vrúcne slová poďakovania. Ľudia tu vo Zvolene urobili pre nás všetko, čo urobiť mohli. Bola som veľmi príjemne prekvapená ochotou, dobrosrdečnosťou, duševnou dobrotou a všetci ma prijali akoby som bola vaša príbuzná, s otvorenou náručou. Ani minútu som sa necítila zle, lebo ma všetci obklopili starostlivosťou, hoci som cudzí človek. Každý prispel niečím, synovi dobrí ľudia dokonca priniesli hračky, pomohli mi s chladničkou. Rada by som vám povedala, že tu sú ľudia veľmi dobrí. Neviem, čím to je, možno je to spôsobom života, takú ochotu sme nemali ani u nás. Všetci sú tu pripravení pomôcť, všetci chápu, že máme bolesť v srdci. Ale to mi hovorila už aj dcéra po prvých dňoch na Slovensku, že mami neuveríš, tu sú takí ochotní ľudia, v nemocnici mi všetci pomáhajú. Ostáva nám teda znovu a znovu vrelo za všetko poďakovať,“ uzatvára svoje rozprávanie Anna.
