Bezdomovci, feťáci, či iné „individuá“, ktoré stretávame každodenne. A každodenne nám niektorým „strpčujú“ život. Napríklad samotným oslovením, či by sme mu nedali zopár drobných alebo nám nanucujú lacné hodinky či parfémy, a v tom najhoršom prípade nás niekedy aj okradnú. Sú to ľudia, ktorí sa buď vlastným pričinením alebo pričinením inej osoby ocitli na dne, na samotnom okraji spoločnosti. Už pri slove „bezdomovec“, si možno predstavíte špinavého, zanedbaného človeka, o ktorého sa netreba starať. Ale nie je to človek? V čom je on horší než ja alebo ty? Len preto, že je zanedbaný mali by sme ho obchádzať, alebo keď nás osloví, tváriť sa, že sme nepočuli?
Nepoznáme príbeh každého jedného z nich. Vieme prečo a za akých okolností sa dostal na ulicu? A mnohokrát si my, „tí lepší“ nahovárame, že nám sa to nemôže stať Pri dnešných pomeroch, by som tomu človeku povedala, že je naivný.
Podľa zákona o sociálnych službách 448/2008 Z.z a ústavy SR, ktorá čerpá z Deklarácii ľudských práv, má každý právo na dôstojný život. A tak sa v priebehu genézy koncipovala sociálna starostlivosť o ľudí, ktorí sa nedokážu o seba postarať sami. Od počiatku ľudstva sa ľudia starali o chorých, starých, slabomyslených, deti, siroty a podobne. Tak je tomu aj dnes. Pre ľudí bez domova, ktorí sa ocitli na hranici životného, alebo dokonca existenčného minima, sú zriadené zariadenia sociálnych služieb, ktoré sú odstupňované podľa náročnosti a bezbariérovosti poskytovaných služieb.
Vo Zvolene teraz fungujú dva útulky. Koncepcia racionalizácie sociálnych zariadení v pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK), hovorí o zlúčení viacerých sociálnych zariadení, počíta aj so zrušením útulku vo Zvolene. Je od nich pekné, že sa snažia zrevitalizovať sociálnu oblasť v BBSK. Otázka znie, či si našli „vhodného“ obetného baránka.
S pohľadu verejnosti je to voľba menšieho zla. Kto sa už len dneska zaujíma o ľudí, ktorý sú bez domova. Poznáme obohranú básničku, že každý za seba. Tak načo investovať do ľudí, „ktorým už nikto nepomôže“?
Vedenie BBSK sa ani neobťažovalo, aby správcovi útulku alebo klientom, povedali o ich ortieli. Možno by pomohlo, keby s matracmi išli priamo do kancelárií úradu banskobystrického kraja. Azda vtedy by pochopili, že rušenie útulkov nemá s koncepciou racionalizácie nič spoločné.
V dôvodovej správe na webovej stránke BBSK je poznámka, že okrem tohto útulku je vo Zvolene ešte jeden s kapacitou 22 miest zriadený zvolenskou samosprávou. V súčasnosti sa v krajskom útulku nachádza 13 klientov. V mestskom útulku pod Strážami sú momentálne tri voľné miesta pre ženy a štyri pre mužov. Správca tohto útulku Peter Zátroch hovorí, že pri silnejších mrazoch sú voľné miesta skôr výnimkou. Takže ak je moja slabá matematika ešte ako tak zručná, stále tu máme 9 ľudí, ktorí nemajú kam ísť.
Ale kto by sa o nich zaujímal?
Tvrdenie, že im ponúknu alternatívne ubytovanie je síce pekná idea, ale mne sa zdá, že im unikla podstatná vec. A to tá, že útulok predstavuje pre ľudí najlacnejšiu formu bývania, od ktorej sa môžu odraziť. Preto sa domnievam, že na domov dôchodcov, za ktorý sa obyčajne platí okolo 200-300 euro jednoducho mať nebudú. Ak ich samozrejme „nezachráni“ BBSK novovytvorenou dávkou či príspevkom k bývaniu. Ale to by museli byť na to peniaze, pre ktoré sa samotný útulok ruší. A sme v začarovanom kruhu, v ktorom sa celý náš sociálny systém točí a pri dnešnej „básničke“ alebo „blahoskloným“ poslancom , aj bude.
Jediné čo môžeme zmeniť, je náš postoj, naše zmýšľanie, nás názor. Poznala som človeka, ktorý skončil na ulici, lebo ho vyhodila žena. Nie preto, že by pil alebo ju ohrozoval. On bol príliš “starý“ a jeho žena zase veľmi mladá. Po tom ako prepísal, zaslepený láskou, byt na ňu, skončil aj on vonku. Bol to vysokoškolský profesor. Nezaslúži si od nás aspoň šancu?
Dnes, po veľmi náročnom dni plnom emócií, som sa už nevedela dočkať mojej postele. Kúpila som si lístok na vlak a s nadšením som sledovala ako sa vlak pomaly pohýna smerom k môjmu vytúženému domu. Na druhej zástavke nastúpil človek, ktorý mal zjavne vypité. Rozprával veľmi výrazne až miestami kričal. A skúste hádať ako reagovali ľudia naokolo? Stačilo, keď sa prešiel medzi nimi v uličke a zrazu bolo vo vozni dostatok miesta. Napätie sa vystupňovalo, keď dotyčný vytiahol husle a pokúšal sa hrať. Na podnapitého hral celkom dobre, i keď mu sem-tam ušlo zopár tónov. Lenže ľudia to vôbec nezobrali ako spestrenie monotónnej, stereotypnej cesty, ale začali nadávať a pohoršene pozerať na seba akoby si pohľadmi zdelovali nadávky a nepekné myšlienky. Dokonca veľa ľudí sa presunulo do iného vozňa, alebo celú cestu prestáli pri dvierkach, ktoré ich nakoniec vykúpili.
Myslíte si, že stačí, keď vystúpite z vlaku? Áno, možno na pár minút, ale v zapätí vás niektorí z nich poprosí o pár drobných, alebo vám pripomenie svojím silným hlasom, že je tam aj on.
Týchto ľudí sa nezabavíme! Budú tu, medzi nami, podľa mňa čoraz častejšie ako kedykoľvek predtým.
A tak sa pýtam ako na začiatku :Kam s nechcenými ľuďmi?
