„…A nebude to náhoda!“
Pozreli sme na seba a odrazy v oknách sa usmiali. Vlak začal spomaľovať.
„Ale vieš, je to celé tragické. Mohol som to zahrať lepšie – dokážem to zahrať lepšie…“ Odmlčal sa a jediné čo chýbalo k bodke bolo moje: „Tak veď nabudúce.“
Odkiaľsi zo zadnej časti vagóna sa ozvala hudba. Vŕzganie huslí a trpká melódia.
„Tiež to počuješ?“, reagoval na moje zvedavé obzeranie. „Už som si myslel, že mi zvoní v hlave, teraz mi odľahlo.“ Zasmiali sme sa.
Hudba sa o čosi priblížila. Niekde za nami sa smiala skupina mladíkov, možno hľadali po vreckách nejaké drobné.
V očiach mi jasne čítal: „Len nech nejde sem,“ a naklonil sa, aby lepšie videl.
„Veď vieš, že mne zväčša nevadia…“
„Jasné,“ skočila som mu so smiechom do reči. „Veď na teba sa vkuse lepia všetky tie indivíduá. Ten tvoj prapodivný šarm ich priťahuje ako muchy na med.“
„Hej, ale dnes asi…“
„Radšej nie,“ dokončila som. Uškrnul sa.
„Ahoj Erika!“ Okolo prešla spolužiačka, veselo na mňa žmurkla.
Vlak zastal. Pozreli sme na seba a ľutovali nedokončený rozhovor.
„Ďakujem za pekný deň.“
„Ahoj,“ a bol preč, stratil sa v tme.
Hudba prestala hrať.
„…pár drobných, prosím vás…“
Skrčila som sa nižšie a dúfala, že ma obíde. Nevšimne si. Potichu prejde.
„…ach, veď nechcem veľa…“ šomral si. Vlak bol tichý. Stál. Čakal.
Nemám rada vlaky. Vo vlakoch sú si ľudia akosi bližší.
„Slečna…“
„Prepáčte, nemám drobné,“ odbila som ho príkro. S povzdychom si sadol na sedadlo cez uličku, priamo oproti mne. Dlhý kabát mal celý zodratý, aj topánky. Prepadnuté líca, odovzdanosť v očiach. Cítila som na sebe jeho pohľad a odvrátila som sa. Vonku za oknom snežilo. Pomaly a letargicky.
Z huslí uletelo pár drobných nôt.
Poďme už…pohnime sa, no tak!
„Slečna… slečna, vy ste Erika?“
Len nech mi nič nerozpráva…
Tvrdohlavo pozerám do tmy, vyhýbam sa vlastnému pohľadu v odraze, sneží, sneží, je tak ticho…
„Ach, veď ja nechcem veľa. Ja nechcem už nič, len umrieť. To nie je také sebecké, však?“
Nemôžem nič povedať. Ani slovko. Neviem, či je to strach alebo nevôľa, čo mi zviera hrdlo, ale ani slovko, ani slovko. Líca mi horia.
„Kedy už budem môcť umrieť?“ Hlas má chrapľavý, zarezáva sa mi do uší. Pár ľudí sa zdvihlo a odišlo, už mohol rozprávať len mne. „Kedy? Ja by som už aj dnes, ak by Pán Boh dal, aj hneď. Ale nie. A človek musí žiť, musí sa snažiť, živiť, šatiť, nech nevyzerá ako pes… Erika. Ste veľmi pekná Erika, naozaj.“
V očiach ma čosi pálilo. To čosi mi tam padlo a nešlo to von, za žiadnu cenu.
Prečo mi to hovorí? Ja mu nepomôžem. Veď ako… Ale mohla som si nahovárať čo som chcela. Nešťastie nikomu nesadá na plecia. Vznáša sa navôkol ako hmla, zakráda sa a každému, kto je nablízku, našepkáva. Chcela som čosi urobiť, čokoľvek…
„Erika? Môžem si zavolať… domov?“
Ticho.
„Ach,“ vstal a v kolenách mu hlasno zavŕzgalo. „Musíme ísť hrať!“
Zmizol za presklenými dverami a vlak sa pohol za zvuku tlmenej hry huslí.
***
Kvôli meškaniu som takmer nestihla autobus. Vyskočila som z vlaku a rozbehla sa po nástupišti, predierajúc sa zmätene pomedzi ľudí.
„Pár drobných, prosím vás,“ ozvalo sa z tmy a ja som bežala ďalej.
