Text a foto: Nika Spišková | 5.3.2011

Sestra Klára: Práca s chudobnými sedí s našou charizmou

Určite ste sa s nimi už stretli. Zarastený muž spiaci v špinavom kabáte na lavičke. Nie príliš voňajúca žena prosiaca vás o pár drobných na polievku. Postarší pán prehrabávajúci sa v odpadkoch pred vaším domom…

Pri stretnutí s bezdomovcami má väčšina ľudí rozpaky. Nevie ako zareagovať, ako sa k nim správať  a mnohí sa preto snažia tváriť, ako keby tu ani neboli. A predsa sú v našom meste ľudia, ktorí sa rozhodli celý svoj život zasvätiť práci s nimi. A sestra Klára je jednou z nich.

Na svete je veľa miest, kde žijú chudobní ľudia. Ako sa teda tri rehoľné sestričky zo Španielska dostali až do Zvolena?

Na Slovensko sme prišli v roku 1995. Najprv sme boli v Bratislave. Poznali sme sa s kapucínmi a jeden z nich, Dávid Tencer, ktorý tu bol kňazom, vedel o tom, že vo Zvolene sa ide otvoriť charita. Tak nás skontaktoval, či by sme nemali záujem. Prišli sme sem a zistili sme, že práca s chudobnými ľuďmi sedí s našou charizmou a tak sme tu zostali. Pôsobíme tu od 26. januára 1998. Od roku 2007 ako MARTA – pomoc núdznym.

Aké boli vaše začiatky?

Začiatky boli veľmi ťažké, nie len pre to, že sme ešte nevedeli dobre po slovensky. Keď sme prišli, bola tu zrekonštruovaná budova, ale nič viac. Vôbec sme nevedeli čo presne budeme robiť. Najskôr sme začali robiť opatrovateľskú službu. Boli tu ženy, ktoré už chodili opatrovať. Tieto neskôr začali patriť pod nás. Potom sme začali prácu s chudobnými rodinami a bezdomovcami. Rodinám sme dávali obnosené šatstvo. Pre bezdomovcov sme zabezpečovali suchú stravu a tiež sa mohli u nás osprchovať. Asi po piatich rokoch nás kontaktoval kňaz, ktorý vtedy pôsobil na Podborovej pri vojsku. Povedal nám, že im niekedy zostáva veľa polievky a je škoda to vyhodiť, tak či by sme o ňu mali záujem. A tak sme začali podávať bezdomovcom na obed polievky. Na začiatku to bolo veľmi ťažké, lebo niekedy bolo polievky veľa, inokedy zas málo a bezdomovcov chodilo čoraz viac. Postupne sme videli, že takto sa ďalej nedá fungovať a aj vojakov začali rušiť. Vtedy sme oslovili jedáleň Technickej univerzity, to bol tuším rok 2005 – 2006. A odvtedy berieme polievku odtiaľ.

Od vášho príchodu prešlo už 13 rokov. Čo všetko funguje v Marte teraz?

V pracovné dni dávame bezdomovcom polievky. Cez víkend suchú stravu. V pondelok a stredu sa môžu prísť osprchovať, oholiť, oprať si veci. V iné dni môžu prísť ak sa potrebujú porozprávať, či zavolať si. Môžu si tu nechať doklady či peniaze, lebo v útulniach sa často kradne. Druhá služba, ktorú robíme je aj pre chudobné rodiny. Za symbolické ceny im dávame šatstvo a trvanlivé potraviny. Napríklad za 6 EUR dostanú nákup v hodnote asi 18 EUR. Niekedy prinesú recepty od doktorov a my im ich vyberieme, ak práve nemajú peniaze. Alebo im dávame malé pôžičky. Niektoré rodiny hneď potom, ako dostanú dávky, peniaze prídu vrátiť. Niektorí nie. Ak však znova potrebujú peniaze, povieme im, že najprv musia vyplatiť staré dlhy a potom pôjdeme ďalej. To je veľmi dôležité, aby sa učili zodpovednosti a dodržať dané slovo. To je jeden zo spôsobov ako ich formujeme. Aspoň jeden deň v týždni chodíme do terénu, aby sme videli v akých podmienkach žijú, a aby sme im vedeli poradiť ako hospodáriť lepšie. To oni často nevedia. Ak sa niektorý bezdomovec dostane do nemocnice, zvyknú nám zavolať. My mu donesieme pyžamo a hygienické potreby. Pomáhame mu vybaviť potrebné papiere, liečenia, či umiestnenie v ubytovni.

Veľakrát sa mi stalo, že som stretla bezdomovca, ktorý si pýtal euro na polievku, tvrdil že si u vás obedy musí platiť na celý mesiac dopredu a na to nemá,  alebo že bol u vás a nič ste mu nedali. Ako to je naozaj? Máte pravidlá, ktoré musia dodržiavať?

Jediná podmienka je, že musia prísť triezvi – ani sfetovaní ani opití, a musia doniesť 20 centov. Ale ak nemajú, my im polievku dáme, len si to zapíšeme. Ak sa to opakuje viackrát, povieme im, aby prišli až keď si podlžnosti vyplatia. Vieme, že niektorí toto aj zneužívajú. Mnohí z nich sú zvyknutí, že všetko dostávali zadarmo. A to nie je dobré, keď človek dostáva veľa vecí zadarmo. Preto ich chceme naučiť fungovať inak. Na začiatku bolo veľmi ťažké vysvetliť im to. Časom však pochopili, že tie peniaze, ktoré nám dávajú sa použijú na to, aby sme im mohli ďalej pomáhať. Učíme ich rešpektovať pravidlá. A hoci sme na začiatku nevedeli, či to má význam, teraz vidíme, že áno.

Nie je toho na štyroch ľudí trochu veľa? Ako to zvládate?

Teraz sme tu štyri sestry – Mária, Angela a ja sme tu od začiatku, sestra Antoinetta je tu len 2 roky. Ona jediná nepochádza zo Španielska ale z Talianska. Veľa nám pomáhajú aj dobrovoľníci. Hlavne pri výdaji polievok a šatstva.

Na toľko aktivít potrebujete určite aj veľa peňazí. Odkiaľ ich získavate?

Každý rok píšeme mestu, keďže sú to aj ich občania, aj keď sa ich často snažia vytlačiť na okraj. Tiež sme písali Medzinárodnému klubu žien. Od nich sme dostali peniaze na nákup trvanlivých potravín. Istý podnikateľ zo Španielska nám zas dal mraziaci box a zvykne nám dávať potraviny tesne pred dátumom spotreby. A tiež niektoré veľké obchody nám zvyknú dávať potraviny, ak je napríklad poškodený obal alebo končí dátum spotreby. Veľká je aj pomoc podnikateľov i mnohých ľudí, ktorí nám pomáhajú finančnými alebo materiálnymi darmi. Tento rok sme už dostali peniaze aj z 2%. No hovoríme, že žijeme z Božej prozreteľnosti. Boli obdobia, keď sme prežívali z mesiaca na mesiac. Stávalo sa, že sme nemali z čoho zaplatiť a peniaze prišli doslova v poslednej chvíli. Často skoro tá istá suma ako sme potrebovali.

Plánujete niečo nové aj do budúcnosti?

Tento mesiac sme začali so sériou prednášok pre bezdomovcov na tému závislosť – alkohol, drogy. Najbližšie má prísť jedna zdravotná sestra prednášať o ochrane zdravia. Títo ľudia často nemajú základné návyky a nevedia sa o seba postarať. V zime sa, napríklad, stáva, že im omrznú nohy a musia im ich amputovať.

Plánujeme aj prednášky pre rodiny, lebo veľakrát nevedia ako hospodáriť. Majú málo peňazí. Deťom kupujú drahé keksíky, a potom majú peňazí ešte menej a deti sú o chvíľu zase hladné. Chceme ich učiť ako sa môžu stravovať zdravšie a lacnejšie. Tiež chceme zavolať pedagógov alebo sociológov, aby im povedali ako sa správať k deťom. Viackrát sme si všimli, že to nevedia. Keď dieťa len trochu pobehne a nesedí na mieste, hneď mu hovoria „Buď ticho! Ty si zlý! Ty si zlý!“. A keď to dieťa stále počúva, tak sa mu to zafixuje. My im stále hovoríme, že je len živé, nech mu to povedia inak. Aby sa tieto deti formovali správne. Aj ich rodičia často nemali iné možnosti, preto nemôžu dávať to, čo sami nedostali. Aj oni potrebujú dostávať informácie, aby sa vedeli medzi sebou porozprávať, aby vedeli ísť viac do hĺbky. Oni majú často stereotyp a myslia si, že môže byť len toto a my im chceme ukázať, že môže byť oveľa viac.

Čo by ste chceli ľuďom odkázať na záver?

Pre mňa je dôležité, že nikdy nikto nevie, do akej situácie sa dostane. Ale my, ľudia, máme často tendenciu súdiť podľa vonkajšieho výzoru. A myslím si, že by bolo lepšie, keby sme nesúdili podľa zovňajšku. Lebo aj človek, ktorý tak na prvý pohľad nevyzerá, nás často prekvapí. Často sem prídu ľudia, ktorí majú ťažkú životnú situáciu, ale sú veselí a vyrovnaní so svojim životom. Prijali to. A to je dôležité, aby sme vedeli prijať, že každý má svoju hodnotu a dôstojnosť. A keď stretávame týchto bezdomovcov, tak skôr ako im dať peniaze, je lepšie dať im čas a porozprávať sa trochu. Im to dá viac ako peniaze. Lebo oni sa tiež cítia, že sú na okraji, a že o nich nik nemá záujem. Ale keď niekto zastane a trochu sa porozpráva, tak on vidí „Aha, mne niekto dnes povedal dobrý deň, nie som až taká handra!“ A to im dá veľa!

Fotogaléria