(ZVonline) Filip Urban | 23.2.2011

Mária Homolová: Doktori mi povedali, že ak budem v gymnastike pokračovať zostanem na invalidnom vozíku

Mária Homolová (23) začala s gymnastikou v šiestich rokoch a za podpory rodiny, trénerov, priateľov, tvrdej práce a neoblomného odhodlania, kedy musela bojovať nielen na športových podujatiach proti súperkám, ale aj proti zraneniam, sa vypracovala na jednu z najúspešnejších športových gymnastiek v súčasnosti na Slovensku. Dobré meno obci Kováčová robí nielen doma, ale aj v zahraničí a svojou húževnatou povahou a neoblomnou vôľou, ktorá k tomuto športu bezpochyby patrí si chce splniť svoj sen, predstaviť sa na OH 2012 v Londýne a dosiahnuť pre Slovensko pekný výsledok. Exkluzívne pre ZVonline Vám poodhalí niečo zo zákulisia tohto športu na Slovensku a porozpráva o športovom šťastí, ale aj smole, ktoré ju už postretli počas doterajšej kariéry.

Prvá otázka, ktorú ti už asi položilo nespočetne mnoho ľudí  – prečo práve gymnastika?

Ako dieťa som bola veľmi hyperaktívna a moji rodičia rozmýšľali, na aký šport by som sa hodila. Ocino chcel zo mňa tenistku, no na to sme nemali finančné prostriedky. Maminina kolegyňa robila rozhodkyňu v športovej gymanstike, a keď mamina rozprávala v robote o mojej neutíchajúcej energii, tak jej kolegyňa navrhla, aby ma vzali do Detvy, že to aspoň vyskúšajú, či sa mi to bude páčiť a či sa na to hodím.

Mnoho detí začína športovať kvôli rodičom, aby im urobili radosť, možno ani sami nevedia čo by ich bavilo a neskôr zistia, že to nie je to, čo ich napĺňa a skoncujú s tým. Ako to bolo u teba? Nikdy si nemala krízu, kedy si si povedala: „Tak už dosť, idem od toho?“

Samozrejme, že každý má v živote krízu, kedy by najradšej všetko hodil za hlavu. Aj ja som mala čas, kedy som chcela skončiť s gymnastikou, ale to som bola príliš malá na to, aby som mohla o niečom takomto rozhodovať a obhajovať si to pred rodičmi. Vtedy rázne zakročili rodičia, za čo som im nesmierne vďačná.

Vieme o tebe, že pochádzaš zo športovej rodiny. Futbal je u Vás dosť populárny. Nemala si niekedy nutkanie skúsiť to aj s iným športom?

Rozmýšľali sme nad tým, keď som mala zdravotné problémy s chrbticou. Doktori  mi povedali, že ak budem v gymanstike pokračovať zostanem na invalidnom vozíku. Mojich rodičov to vtedy dosť vzalo, a chceli ma dať na plávanie, no moja túžba cvičiť gymanstiku bola vtedy už veľká a dohodli sme sa na tom, že ak to nepôjde a nebude sa mi dať cvičiť, tak až potom skúsim niečo iné. Bolesti chrbta sa u mňa po nejakom čase pravidelne ozývajú, no viem, že po nejakom čase to zase utíchne. V čase, keď ma bolí chrbát zvolíme s mojou trénerkou voľnejší program v cvičení.

O gymnastike sa hovorí ako o športe cez pot, drinu a slzy. Čo ti pomáha prekonať to všetko a ísť stále ďalej?

V prvom rade moja silná vôľa, cieľavedomosť, láska k tomuto športu, osobné športové ciele a sny, ktoré aj v ťažkých chvíľach človeka ženú dopredu a samozrejme rodičia, trénerka a kolektív v telocvični.

Laická verejnosť vníma gymnastiku (možno aj prostredníctvom filmov a televízie) aj cez diéty a prísny stravovací režim. Čo je na tom pravdy a ako je to u teba?

Nedá sa tu hovoriť o nejakých drastických dietách, aké sa vyskytujú v iných športoch, napr. vo fitnes, kulturistike. Podstata je skôr v správnom stravovaní. Keď sa ako dieťa naučíte správne stravovať a dodržiavať určité pravidlá, tak sa vyhnete dietám, pretože presne viete kedy čo môžete zjesť a z čoho sa priberá, poprípade chudnete.

Na Slovensku patríš už medzi „ostrieľané harcovníčky“ a darí sa ti nielen na súťažiach v rámci Slovenska, ale aj v kvalifikáciách na európske či svetové šampionáty. Presadiť sa vo svete je už však veľmi náročné. V čom vidíš najmarkantnejšie rozdiely medzi gymnastikou v slovenských podmienkach a vo svete?

Tak toto je otázka na ktorú by som mohla rozprávať aj dva dni. Pokúsim sa to teda objasniť prostredníctvom pár vystižných viet. Šport na Slovensku nedosiahol, bohužiaľ, vyspelosť, kde by sme dokázali vytvoriť profesionálne podmienky pre všetky odvetvia vrcholového športu. Na Slovensku sú len tri športy, do ktorých sú ochotní investovať. Myslím, že tie športy nemusím ani menovať, pretože je to každému jasné. Vo svete sú vytvorené centrá pre gymnastov. V týchto centrách je o nich postarané. Majú tam osobných trénerov, fyzioterapeutov, masérov, učiteľov… Všetko majú prispôsobené na to, aby mohli podávať kvalitné športové výkony. A v tomto vidím najmarkatnejšie rozdiely.

Často cestuješ po súťažiach, spoznávaš nové krajiny, nových ľudí, tiež športové podmienky v akých majú možnosť trénovať športovci v zahraničí. Môžeš to porovnať. Nikdy si si nepredstavovala aké by to bolo reprezentovať niektorú z gymnasticky vyspelejších krajín s lepším zázemím pre tvoj šport?

Priznám sa, že nad takým niečím som nikdy neuvažovala.

K športovej gymnastike patria aj časté zranenia. Čo všetko sa ti už prihodilo počas kariéry na tréningoch alebo počas súťaží?

Mala som vo svojej gymnastickej kariére dosť zranení, no také vážne boli tri. Problém s chrbticou, komplikovaná zlomenina na záprstných kostičkách a roztrhnutá achilovka pred dvomi rokmi.

Popri športe stíhaš aj študovať, konkrétne na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave na Fakulte masmediálnej komunikácie. Sú to akési zadné dvierka, alebo máš v pláne po ukončení aktívnej kariéry venovať sa svojmu vyštudovanému oboru?

Nie sú to zadné dvierka. Na túto univerzitu a na môj študijný odbor som išla s jasným cieľom, že by som raz chcela byť úspešnou športovou moderátorkou, či redaktorkou. Ale človek nikdy nevie, kde ho život zaveje.

Ako hodnotíš posledný veľký šampionát na ktorom si mala možnosť sa zúčastniť (MS žien v Rotterdame, 16. – 24. 10. 2010) a ako vidíš svoje limity do budúcna? Máš sa ešte kam v športovej gymnastike posunúť?

Bol to jeden z mojích najúspešnejších šampionátov v kariére, i keď som sa nevyhla veľkej chybe, ktorá ma stála historické umiestnenie v ženskej gymnastickej histórii samostatného Slovenska.

Myslím si, že človek v každom veku sa má kde posunúť. Síce už nie som najmladšia gymanstka, no stále sa učím nové a nové prvky, ktoré sa postupne snažím zaradiť do zostáv. Nie vždy sa to podarí, pretože pripravovať sa na súťaže a nacvičovať nové prvky, je ťažké skĺbiť dokopy. Preto v pretekárskom období idú nové prvky bokom a vraciame sa k nim až v prechodnom období. Z tohoto dôvodu je tento proces ťažký a zdĺhavý. Naučiť sa nový prvok nie je až také ťažké, ako jeho zaradenie do zostavy.

V súčasnosti trénuješ v KSG Detva pod trénerskou taktovkou Kataríny Krekanovej. Ako si spokojná s touto spoluprácou a ako vnímaš svoj športový progres od kedy trénuješ pod ich vedením?

Jedenásť rokov som trénovala pod vedením ukrajinského manželského páru Nadi a Mykolaja Gavriščuka. Posledných 5 rokov trénujem pod vedením Kataríny Krekáňovej. Pod jej vedením som sa nesmierne vypracovala po technickej stránke cvičenia. Podľa mňa je najlešou ženskou trénerkou na Slovensku a s určitosťou možem povedať, že ukrajinský pár mi síce dal základy, no súčasná trénerka, ma ich musela preúčať. Vďaka mojej dobrej koordinácii, orientácii a myslení pri cvičení sa nám to podarilo. Tomu svedčia aj technické zrážky na rôznych podujatiach, kde moje technické zrážky patria medzi tie najnižšie.

Veľa rodičov sa nevie rozhodnúť na aký šport prihlásiť svoje deti, prečo by si im odporučila práve športovú gymnastiku, v koľkých rokoch je vhodné začať s týmto športom a aké sú možnosti v okrese Zvolen?

Pretože je to základ každého športu. Pre vrcholové účinkovanie v tomto športe je to vhodné už od 3 rokov. Možnosti v okrese Zvolen nie sú žiadne. V Banskej Bystrici je síce gymanstická telocvičňa, no tá nemá prispôsobené podmienky pre vrcholovú gymnastiku. Najbližšia špecializovaná gymanstická telocvičň a jedna z najlepších na Slovesnku je práve tam, kde trénujem a každý deň dochádzam, čiže Detva.

Ku každému športu vykonávanom na akejkoľvek úrovni patrí aj šťastie, no naopak žiadny športovec sa nevyhne ani smole, ktorá prichádza často keď to najmenej čaká. Čo považuješ počas doterajšej kariéry za svoje najväčšie športové šťastie a naopak za najväčšiu športovú smolu?

Mojou najväčšou športovou smolou, ktorá ma postretla bola práve roztrhnutá achilovka. Toto zranenie ma veľmi položilo a vo chvíli, keď sa mi to stalo, som bola rozhodnutá, že už nebudem robiť gymanstiku vrcholovo. No moja trénerka, kolektív malých dievčat s ktorými trénujem, rodičia a láska k tomuto športu ma presvedčili, že to nie je koniec, a že mám pokračovať v boji o najväčší sen každého športovca, v sne o Olympijských hrách. Na najväčšie športové šťastie ešte len čakám.

Aké športové súťaže ťa čakajú najbližšie a aký športový cieľ by si raz v živote chcela dosiahnuť?

Čaká ma najdôležitejší a najťažši rok v mojej kariére. Mala by som absolvovať rôzne súťaže a podujatia. Medzi také najvýznamnejšie budú patriť svetové poháre, Majstrvstvá Európy, Svetová Univerziáda v Číne, no a vrcholom budú kvalifikačné Majstrovstvá Sveta na OH, ktoré sa budú konať v Tokiu.

Mária Homolová – To, čo milujem

Fotogaléria