Vo Zvolene sa okrem hokeja, futbalu, basketbalu, volejbalu či amerického futbalu hrá aj hokejbal. S Jarom Kolibíkom sme sa stretli v príjemnom prostredí kaviarne a prediskutovali súčasný stav hokejbalu, či už na regionálnej, celoslovenskej alebo svetovej úrovni. Prezentuje sa ako všestranný športovec, ktorý neskrýva svoje zanietenie pre hokejbal. Zvolenčanom je známy určite ako organizátor medzinárodných športových podujatí a aktívny hráč klubu N-Sport Zvolen. Získal množstvo ocenení a s čitateľmi by sa rád podelil  o svoje zážitky a bohaté skúsenosti.

Na úvod samozrejme tradičná otázka, ako si sa dostal k hokejbalu? Čo ťa na ňom tak zaujalo?

Hokejbal som začal hrať ako každý malý chlapec na sídlisku. Hrávali sme proti spolužiakom a kamarátom z hokejovej triedy. S hokejbalom som skončil z osobných dôvodov a začal som sa venovať atletike spoločne s Jozefom Kucejom. Trénovali nás vtedy pán Lupták a Brada. Keď som ukončil pretekársku kariéru začal som pôsobiť ako tréner dievčat na ZŠ Alexyho- Sekier. Moje zverenkyne Jarmila Žifčáková a Kristína Polačeková získali niekoľko medailí na Majstrovstvách ČSR a SR v šprintérskych disciplínach.

K hokejbalu si sa v podstate dostal nepriamo, nebol to tvoj šport číslo jeden?

Po tom, čo sa z dievčat stali ženy a založili si rodiny som ostal bez zverenkýň. Dostal som ponuku od vedenia HKm Zvolen pôsobiť ako kondičný tréner pre seniorov. V tom roku Zvolen historicky postúpil do Slovenskej hokejovej extraligy. Neskôr som začal organizovať športové podujatia (Zvolenská latka) a iné. V roku 1998 za mnou prišiel pán Jozef Wiederman s prezidentom ShbÚ, či by som nezorganizoval blížiace sa Majstrovstvá sveta v hokejbale. Odvtedy som v hokejbalovom dianí neustále a pôsobil som na rôznych pozíciách- Prezident SHbÚ, tréner N-Sport Zvolen, predseda metodicko-trenersko hráčskej komisie SHbÚ  a hlavne človek, ktorý na Slovensko a do Zvolena pritiahol Majstrovstvá sveta v hokejbale.

Vzhľadom na to, že si profesionálny hasič, máš rodinu, kedy sa venuješ športovej činnosti?

Som hasičom a záchranárom už 22 rokov. Pracujem 24 hodín denne a potom mám dva dni voľna. A čo robím, keď nepracujem? Venujem sa športu. Dobrá fyzická kondícia mi pomáha aj pri povolaní aj vo voľnom čase.

Vo Zvolene je hokejbal pomerne rozšírený, horšie je to s ihriskami. Ako si ty spokojný s propagáciou, myslíš, že ľudia sa zaujímajú o zápasy?

Myslím, že v dnešnej dobe, keď fungujú webové stránky, facebook a iné elektronické médiá, je dostačujúci. Sme vždy radi, keď sa o nás zaujímajú ďalšie média. Vážime si to. Čo sa týka ihrísk máme k dispozícii len jedno na letnom štadióne a druhé na Sekieri pri 8. ročnom Gymnáziu, to je majetkom školy a chystá sa ho zlikvidovať.

Mohol by si ľuďom vysvetliť aké sú najmarkantnejšie rozdiely medzi hokejom a hokejbalom?

Hokejbalisti hrajú s loptičkou a musia si svoje odbehať, hokejisti majú puk a prevezú sa na korčuliach. Inak je to to isté, niektoré detaily ako plávajúca modrá čiara alebo bránenie v hre bez loptičky.

Vo Zvolene máme množstvo kategórií. Ktoré sú podľa teba najperspektívnejšie poprípade získali už významné ocenenia?

Povedal by som, že každá kategória má perspektívu, ale otázka je, či hráči vydržia pri hokejbale. Pod mojím vedením získali juniori v roku 2007 titul Majstra Slovenska a v roku 2008 obsadili tretie miesto. V ostatných rokoch sa umiestnili vždy len do šiesteho miesta. Neviem, či je vo Zvolene kolektívny mládežnícky šport, ktorý má titul majstra Slovenska. Moji zverenci si z Majstrovstiev Slovenska, sveta a Európy priniesli celkovo 11 medailí ( Marek Gáborík, Michal Chovan st., Imrich Mitter, Peter Kortiš, Michal Macko, Samuel Németh, Tomáš Pospíšil, Peter Mitter, Maroš Goga, Martin Ruttkay, Peter Lálka, Patrik Polc, Slavomír Kováčik). Zo seniorského tímu Ľubomír Kaderiak, Marek Plandor, Roman Slatinec, Ľubomír Čillík. Dúfam, že som na niektorých nezabudol.

Aké je vaše postavenie v tabuľke?

Seniori hrajú prvú Slovesnkú hokejbalovú ligu Stred. Teraz sú na druhom mieste a už myslia na vyraďovacie boje. N- Sport U 19 skončil hokejbalovú sezónu na konečnom 6. mieste.

Ako dlho sa venuješ funkcii trénera?

Od roku 1999 som vo funckii SHbÚ a trénerom som od roku 2001

Si spokojný s výkonmi hráčov? Koho výkon by si najviac vyzdvihol? A čo kolegovia, pochvaľuješ si spoluprácu s nimi?

Vždy som náročný a nespokojný s výkonmi hráčov, lebo stále je čo zlepšovať. S hráčmi komunikujem jednoducho, začnem od nich. Spýtam sa, či sám vidí nedostatky a následne sa snažíme tie chyby odstrániť. V súčasnosti vyzdvihujem výkony Mareka Gáboríka, Michala Kama, Michala Chovana ml., Martina Pastorka a samozrejme môj výkon (smiech). Mám 46 rokov, hrám za N – Sport a dávam góly.

Vidíš na mladých ľuďoch respektíve hráčoch, že majú vysoké ambície, tvrdo na sebe pracujú a chcú sa hokejbalu venovať aj naďalej?

Všeobecne nie je záujem mladých ľudí o šport. Lákajú ich pohodlnejšie aktivity. K tomu prispieva negatívne aj samospráva, ktorá nedostačujúco a netransparentne spolufinancuje šport ako je hokejbal. Je to výlučne amatérsky šport a preto hokejbalisti N-Sportu majú priority inde- škola, práca, rodina.

Na ktoré podujatie či turnaj najradšej spomínaš?

Je ich naozaj veľa možno aj na napísanie knižky.

Čo ti v tom bráni?

Ešte je čas, ale reálne nad tým uvažujem. Vrátil by som sa teda k turnajom. Najradšej spomínam na MS sveta v roku 1999, ktoré som organizoval na zimnom štadióne vo Zvolene. Slovensko porazilo vo finále Kanadu a vybojovalo tak historicky prvý titul Majstra sveta v kolektívnom športe od vzniku samostatného Slovenska. Bol to prvý priamy prenos STV zo Zvolena do celého sveta. Za Slovensko vtedy hrali Pavol Demitra, Jozef Stumpel a Richard Zedník. A tiež posledne, keď som získal v roku 2009 v Plzni s reprezentáciou žien strieborné medaily.

Keď už sme pri ženách a ženskom kolektíve, spozoroval si výrazné rozdiely hlavne v hernom prejave v porovnaní s mužmi?

Rozdiel je v tom, že nemôžem vstúpiť do šatne kedy chcem (smiech). A teraz vážne. Sú skvelý kolektív, vyzdvihol by som pracovitosť a dôsledné plnenie taktických pokynov. Ich prístup ku každému zápasu je naozaj profesionálny.

Aké sú vaše plány do budúcnosti? Chystáte sa na významný turnaj?

V júni sú u nás v Bratislave MS sveta v hokejbale a tak tam nebudeme so ženskou reprezentáciou určite chýbať. Fanúšikovia si môžu zistiť všetky potrebné informácie TU . Chceli by si doplniť medailovú zbierku zlatom.

Čo sa týka zahraničnej spolupráce, máš skúsenosti s médiami alebo klubmi?

Mám kontakty po celom svete. V Kanade, USA, Česku, Francúzsku, Grécku. Navšívil som aj exotiku a to konkrétne Thajsko, Singapur, Honk- Kong a Arabské Emiráty.

Čo bolo špecifické na Thajsku? V porovnaní so slovenskými podmienkami?

Starostlivosť o nás bola perfektná, ubytovanie sme si nevedeli vynachváliť. Ihriská boli umiestnené doslova v pralese a okolo bola natiahnutá sieťka, takže sme sa cítili ako v klietke. Hracia plocha bola vždy výborne pripravená, problémom bola len vysoká vlhkosť a vysoké teploty. Preto nebolo ihrisko lemované umelou hmotou ako na Slovensku, ale už spomínanou sieťkou.

Akým spôsobom ste propagovali v Thajsku slovenský hokejbal?

Ako aktívny hráč sme sa  spolu so svojimi spoluhráčmi zúčastnili turnaja Mekong cup. Je to asi 4 roky dozadu. Spolu s Hon- Kongom sme odohrali exhibičný zápas na propagáciu hokejbalu v Ázii.

Vráťme sa na Slovensko. Aký je tvoj najnepríjemnejší zážitok alebo skúsenosť?

Potom, čo sme postúpili cez baráž do extraligovej súťaže nám mesto Zvolen na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva vytvorilo rozpočet. Nepríjemné však bolo, keď nám dva mesiace pred začiatkom súťaže oznámili, že znížili jeho objem o 30%. Poškodilo to klub, lebo hráči na to výkonnostne mali a nedokázali sme si to zaplatiť sami.

Spomínal si, že máš rodinu. Viedol si deti k športovým aktivitám od začiatku?

Nikdy som svoje deti nenútil a netlačil do aktívneho športu. Vybrali si po svojom. Som hrdý na to, čo robia a s manželkou ich máme radi 🙂