ZVonline.sk, Instinkt.sk, J. Danková | 9.9.2010

Tomáš Kopecký: Chelios mi v šatni vypínal techno

Prvé slovo vychádzajúce z úst chicagskeho útočníka Tomáša Kopeckého, ako nám prezradila jeho mama, bolo „gól“. Za hokejové začiatky vďačí otcovi, a za skutočnosťou, že je jediným slovenským dvojnásobným držiteľom najprestížnejšieho hokejového ocenenia sa ukrýva jeho bojovnosť. Mladý a talentovaný odchovanec Dukly Trenčín prezrádza, že v nasledujúcej sezóne sa chystá priniesť Stanley Cup na Slovensko už po tretíkrát.

Predpokladám, že ste sa k hokeju, ako väčšina hokejistov, dostali tak, že ste svoje rané detstvo strávili pobehovaním za loptičkou, neskôr ste pokračovali „pouličnými zápasmi“ s kamarátmi a Vaše prvé školské roky sprevádzali aj návštevy zimného štadióna. Kedy ste si uvedomili, že hokej je to, čomu sa chcete skutočne v živote venovať?

– K hokeju ma priviedol otec, ktorý hrával hádzanú, a raz ma zobral na tréning prípravky. Odvtedy ma to chytilo. To, že sa môžem hokeju venovať som zistil asi keď som mal 16-17 rokov, keď som bol v juniorských reprezentáciách Slovenska a tam som si trochu začal uvedomovať, že ma hokej môže živiť keď sa mu budem naplno venovať a všetko ostatne dám bokom.

Keď ste boli mladší, mali ste nejaké svoje „hokejové hviezdy“ ktoré ste obdivovali a ich plagáty Vám viseli doma v izbe?

– Keď som bol malý, tak som obdivoval Jaromíra Jágra. Hlavne keď hral v Pittsburghu Penguins, a neskôr, keď ma draftoval Detroit, tak sa mojím vzorom stal Steve Yzerman, pretože je to neuveriteľne skromný a dobrý človek a k tomu bol hokejista s najväčším srdcom.

Ako odchovanec Dukly Trenčín, hoci Vaše hokejové začiatky korenia v Dubnici, patríte do povestnej skupinky hokejistov, ktorá je označovaná ako dôkaz skutočnosti, že Trenčín je mesto zrodu špičkových slovenských hokejistov. Aké máte spomienky na roky strávené práve v tomto meste?

– Spomienky na Trenčín mám veľmi krásne a rád sa vraciam stále do Trenčína. S chalanmi s ktorými som vyrastal, s Mariánom Gáboríkom či Marcelom Hossom, sme chodili od piateho ročníka základnej školy do spoločnej triedy, na zápasy aj turnaj. Stretávame sa aj teraz. Stretávam aj s ďalšími chalanmi z trenčianskej partie a je to veľmi pekné, že je nás tu tak veľa a môžeme napríklad v lete spolu trénovať a tráviť aspoň trochu času na rôznych charitatívnych akciách, pretože cez sezónu sme každý v svojich kluboch. Ale aj tak sme stále v telefonickom kontakte.

Mali ste počas pôsobenia v slovenskej extralige vysnívané zámorské kluby, v ktorých ste chceli hrať?

– Keď som hrával v extralige, tak som mal vysnívaný klub Chicago Blackhawks, pretože sa mi veľmi páči ten indiánsky znak. Samozrejme, vtedy som to ešte tak nevnímal a sústredil som sa najmä na to, aby som sa vtedy u mužov presadil. Ale tajne som dúfal.

Aký je rozdiel v štýle hry v našej extralige a v zámorí?

– V zámorí je hokej na inej úrovni ako tu. Tam vám vytvoria tie najlepšie podmienky aby ste mohli hrať. A je tam veľmi veľká konkurencia hráčov, takže stále musíte hrať naplno. Pretože ak nezahráte dobre pár zápasov, je tam pripravených veľa ďalších hráčov, ktorí čakajú na svoju príležitosť a tým by vám zobrali prácu. Hokej v zámorí je oveľa rýchlejší a fyzickejší ako tu u nás v extralige. Extraliga sa hrá na menej zápasov, pričom v NHL ich je 82 v základnej časti. Určite kvalita hráčov, ktorí hrajú v NHL, je väčšia ako u nás.

Hokejoví fanúšikovia si určite veľmi dobre pamätajú, keď ste v drese Detroitu Red Wings hrávali v útoku spolu s Krisom Draperom a Kirkom Maltbym. Boli títo spoluhráči tými, ktorí dokázali človeka „nakopnúť“ a dodať mu sily, keď už mal chuť všetko zahodiť za seba?

– S Draperom a Maltbym som v kontakte skoro stále. Voláme si cez sezónu a aj keď proti sebe hráme, tak sa podpichujeme. Sú to hráči veľkej kvality. Oni mi ukázali čo všetko to obnáša a čo všetko človek musí podrobiť víťazstvu. Sú to typy hráčov, ktorí znepríjemňujú čas na ľade súperovým najväčším hviezdam a v tom sú najlepší v lige. Od Drapera som sa naučil hrávať buly, často po tréningoch so mnou zostával a trénovali sme vhadzovania. Ukazoval mi rôzne fígle na buly. Sú to super chalani a vynikajúci ľudia, aj keď si ostatní hráči v lige myslia niečo iné, pretože na ľade hrajú takým štýlom, akým hrajú.

Aká hudba dokáže v kabíne nabudiť, resp. aká u Vás v tíme prevláda?

– V každom tíme je hudba pred zápasom iná. Napríklad v Detroite sme počúvali U2 a v Chicagu Jay-Z. Ja osobne rad počúvam pred zápasom techno hudbu. Keď som hrával v Detroite, tak som bol v kabíne pred duelom skoro vždy prvý a púšťal som si svoje techno a pritom som si pripravoval hokejky. A keď prišiel Chris Chelios, tak mi to vždy so srandy vypínal a hovoril, že ako to môžem počúvať. (smiech)

So spomínaným tímom ste v roku 2008 vyhrali Stanley Cup. Ako to vplývalo na hráča, keď sa nemohol kvôli zraneniu priamo zapojiť do hry a celý boj o trofej len sledoval?

– Strašne mi bolo ľúto, že nemôžem chalanom pomôcť kvôli zranenému kolenu. Keď hráč sedí na tribúne, je to oveľa ťažšie ako keď hrá na ľade, hlavne na psychiku hráča. Ale manželka mi bola vtedy veľkou oporou a pomáhala mi, keď som mal depresívne chvíle.

Tento rok ste po Stanley Cupe siahli už po druhýkrát. Pamätáte si svoje prvotné dojmy z okamihu, keď bol gól Patricka Kanea uznaný za platný?

– Pamätám si, že som bol veľmi unavený na striedačke a strašne dobitý zo zápasu. Keď dal gól, tak som sa pozrel na striedačku a všetci chalani začali skákať cez mantinel, len nikto nevedel, či bol gól regulárny alebo nie. Ale aj tak sme všetci preskočili mantinel a išli sme za Kaneom a pýtali sme sa ho, či bol gól. Akonáhle hlavný rozhodca uznal po konzultácií s videorozhodcom gól, tak všetka tá únava a bolesť ako keby zo mňa upadla a vypukol veľký ošiaľ a oslavy.

V čom sa líšila výhra tejto trofeje keď ste boli nútený finálový zápas len sledovať a keď ste sa mohli priamo zapojiť do boja?

– Viac som si vychutnával tie okamihy na ľade, keď som mohol pomôcť týmu priamo vyhrať zápas, a bolo to intenzívnejšie aj o to, že boli na tom zápase aj manželka Majka so synom Jakubkom, ktorých som hneď hľadal v hľadisku aby sa mohli dostať na ľad. Boli tam aj moji rodičia .

Ako jediný Slovák sa môžete pýšiť dvojitým víťazstvom tohto prestížneho ocenenia. Kedy plánujete svoj „Stanley Cup hattrick“?

– Ja som typom človeka, ktorý keď niečo dosiahne, tak chce stále viac a viac. Keď dám v zápase gól, chcem dať dva. Keď dám dva góly, chcem dať tri. Nech robím čokoľvek, tak stále chcem vyhrávať. Som typom, ktorý nerád prehráva a urobí všetko preto, aby vyhral. Takže kedy bude tretí Stanley Cup? Najlepšie na budúcu sezónu. (smiech)

Máte mladšieho brata, ktorý sa tiež venuje hokeju. Uvedomovali ste si, že štýl Vašej hry i celé Vaše správanie na ľade môže mať na neho veľký vplyv?

– Brácho je trochu iná povaha hráča ako som ja. Peťo je taký dobrák a s nikým nechce prísť do konfliktu. Vždy spraví to, čo mu tréner povie . Ja som bol vždy tvrdohlavý a cieľavedomý. Som rád, že sa mu darí v Dukle a dúfam, že si raz zahráme aj spolu v jednom útoku. Bolo by to určite krásne.

S manželkou máte dvoch synov. Keby to bolo len na Vás, chceli by ste z nich mať tiež hokejistov?

– V prvom rade chceme aby z nich vyrástli dobrí ľudia a či budú hrávať hokej alebo nie, je len na nich. Určite ich budeme s manželkou podporovať či pôjde o hokej, nejaký iný šport alebo učenie. Budeme sa im snažiť vytvoriť len tie najlepšie podmienky.

Viete si predstaviť čo raz budete robiť, keď skončíte s hokejom?

– Zatiaľ sa nad tým nezamýšľam a dúfam, že mi zdravie dovolí hrať čo najdlhšie. Určite ešte tých 7-8 rokov by som chcel hrať hokej a postupom času sa začnem venovať aj tomu, čo bude keď skončím s hokejom.