ZVonline (Nika Spišková, foto: autor) | 4.4.2011

Oto Malý: Ako spisovateľ ma inšpiroval Hemingway

Oto Malý pochádza z Martina. Pôsobil ako pedagogický a vedecký pracovník na univerzite v Nitre. Potom odcestoval do Venezuely, kde vystriedal niekoľko zamestnaní a pozoroval cudzie kultúry. To ho inšpirovalo k napísaniu jeho prvého cestopisu pod názvom Peklo v raji s podtitulom Umývač u Hemingwaya. Jeho druhá kniha Mocipánov služobník sa umiestnila v prvej 25-ke najčítanejších kníh v súťaži Moja naj kniha. V rámci Týždňa slovenských knižníc pricestoval aj do Zvolena, aby sa so svojimi zážitkami podelil so žiakmi základných škôl.

Cestovanie vám učarovalo. Ale pre svoje cesty si nevyberáte práve bezpečné ciele. Vo Venezuele je vysoká kriminalita, na Kube, kam sa chystáte teraz, je stále diktátorský režim. Nebojíte sa keď cestujete do zahraničia?

Nebojím. Ja som sa ani vtedy nebál, keď som šiel prvýkrát do Venezuely. Bol som mladší. Ale nemal som informácie o tej krajine. Vhupol som do vecí bez toho, aby som vedel, čo ma čaká. A to je aj dobre, lebo to zlé ma ani nestretlo alebo málo, tak som tam mohol fungovať. Ale keby som mal tie informácie o krajine, čo mám teraz z internetu, aká je tam kriminalita, tak by som sa možno ani nevybral. Treba ten strach prekonať. Všade žijú ľudia a väčšinou dobrí. Tá možnosť, že sa niečo zlé stane, je malá, ale treba to mať na mysli. A práve informácie slúžia na to, aby sa tomu človek vyvaroval. Veľa zaváži aj cudzí jazyk. Keď už vie človek jazyk, má inú odvahu ísť do sveta. Bez toho by sa na to ani nepodujal. A niektorí zas naopak, vedia veľa jazykov perfektne a nemajú odvahu, sedia doma a nikde sa nedostanú. Tak často aj tým, čo nie sú jazykovo zdatní, viac praje šťastie ísť do sveta a vidia toho viac.

Ako ste sa od cestovania dostali k písaniu?

Môj otec bol učiteľ slovenčiny, on ma do toho zainteresoval. Keď som bol na základnej škole, organizovali sa celoslovenské súťaže. Volalo sa to Literárny Kežmarok. Tam som dvakrát skončil druhý. Potom som dlho nič nenapísal, lebo neboli zážitky. A keď nie sú zážitky, nie je čo písať. Teda pokiaľ nie je veľká fantázia. Potom som začal cestovať, najprv ako študent a potom po odchode z univerzity. Sedemkrát som cestoval za oceán. To boli námety na písanie.

Čo vás na začiatku inšpirovalo?

Najviac ma inšpirovala oblasť v Amerike kde 14 rokov žil Hemingway. Tam snáď aj to prostredie človeka núti alebo aspoň trochu nakopne k písaniu. Každý tam o ňom rozpráva aj také veci, ktoré ešte neboli publikované. Ako keby z toho domu aj prostredia niečo vyžarovalo. Vo vreckách som nosil čisté papieriky, na ktoré som si písal poznámky. Doma som potom zistil, že mám celý zošit nadrobno písaných poznámok. A tak som si uvedomil, že to treba dať na papier, lebo tak je to pohodlnejšie dopĺňať a aj to osloví viac ľudí a je to kompletnejšie. Pri rozprávaní sa často veľa vecí zabudne.

Máte spisovateľa, ktorého pokladáte za vzor?

No ako spisovateľ je to určite Hemingway, ale ako človek nie. Takisto Jack London alebo Jack Kerouac. Boli vytrvalí v písaní, mali zmysel pre postreh a vedeli rozvíjať detail vo svojom diele. Ale neboli to príkladní ľudia, skôr naopak. Títo traja ma ovplyvnili, ale len čo sa týka tvorby, nie v spôsobe života. I keď v dnešnej dobe by bol aj takýto spôsob života prínosom pre dobrú reklamu jeho literárnej tvorby.

Aké vlastnosti podľa vás musí mať človek, aby sa stal dobrým spisovateľom? Musí človek zažiť vo svojom živote „extrémy“ aby vedel dobre písať?

Myslím, že tie extrémy treba zažiť alebo ich aj vyhľadávať, a keď už ich človek nezažije, potom si ich treba vymyslieť. Treba pozorovať okolie, či už v tom extrémnom prostredí a potom to „doštelovať“, alebo počúvať ľudí a niečo nezažité dať na papier ako keby sa to stalo. Ale aj z bujnej fantázie môže vzniknúť dielo a môže byť aj prínosom. Každý spisovateľ musí mať talent, ale hlavne musí vydržať, lebo to dlho trvá a nie je jasné čo z toho bude a či z toho vôbec niečo bude. A aj keď je kniha napísaná, môže ostať neprečítaná ak nie je dobrá reklama alebo sa nedostane inak do povedomia ľudí.

Aké boli vaše očakávania, keď ste vydávali svoju prvú knihu? Pokladáte sa za úspešného spisovateľa?

Knihy som vydával za vlastné financie a tak som sa sám staral aj o reklamu, a teraz po troch rokoch sa predávajú aj cez internet, ale zas o veľkom úspechu hovoriť nemožno. Lenže čo je to úspech? Pre niekoho je úspech to, že predá 10 000 titulov, a pre niekoho už to, že sa kniha vydá a číta. Moja druhá kniha Mocipánov služobník sa dostala do prvej 25-ky v súťaži Moja naj kniha, to sa dá pokladať za úspech. Viac menej čakať, že by tu človek z písania vyžil, veľmi nemôže. Dnes už neplatí, že spisovateľ napíše dielo, odovzdá ho a píše ďalšie a ostatní na tom pracujú. Ak chce byť úspešný, musí byť aj obchodník využívajúci reklamné triky.

Čo plánujete do budúcnosti?

V najbližšej dobe chcem dopísať a dokončiť otcove dielo so zatiaľ pracovným názvom Lesk biedy. Písal ho ešte roku 1953 ako gymnazista spred druhej svetovej vojny a nechal ho nedokončené. Ani nám deťom o tom nepovedal, aj napriek tomu, že sme sa o literatúre veľa rozprávali. Teraz cítim morálnu povinnosť dokončiť ho a dať ho do povedomia ľudí. Sú tam veci, ktoré varujú pred vojnou. Myslím, že by si z toho ľudia mohli vziať ponaučenie. Už to má korektor. A potom plánujem moju ďalšiu knihu z potuliek po Egypte a Tunise Saharský tieň.

Fotogaléria