Tento rok by oslávil svoje päťdesiate narodeniny, namiesto toho uplynulo 15 rokov od jeho tragickej smrti. Na počesť básnika Jozefa Urbana sa jeho priatelia spolu s podporou mesta a Rotary klubom rozhodli venovať mu pamätník.
Ešte na začiatku roka bolo pritom mesto proti pamätníku, napokon sa ale našla iná, schodná alternatíva jeho podoby.
Uplynulý piatok sa po niekoľkých príhovoroch naplnil park Ľ. Štúra pesničkami z inscenácie DJGT Svet (podľa) Urbana a slovami, ktorými sa nám Jožo aspoň takto sprostredkovane prihovoril. Medzitým padla na park tma a ľudia sa ju pokúsili rozptýliť svetlom zo sviečok. Odpaľovali jednu od druhej, aby ich potom mohli Jožovi položiť na symbolický pomník.
„Budem mať epitaf: Bol tu rád. Šibalo mu. Pamäť je pustý dom, tak pokoj tomu domu,“ píše sa na pamätnej tabuli, ktorú navrhol Jožov priateľ, maliar Dušan Daniš. Zhodou okolností to bol posledný človek, s ktorým básnik spracoval rozhovor.
Pamätník sa podarilo zrealizovať na tretí krát, po zavrhnutí pôvodnej verzie, ktorou mala byť socha v životnej veľkosti bez hlavy. Doska má podobu pomníka s epitafom a stopami, ktoré smerujú do mesta. Podľa autora Daniša idú až k Poľane, kde sa spolu s Jožom chodili často zabávať. Stopy, do ktorých jeho priatelia vložili fľašu piva a cigarety, sú tiež budhistickým symbolom karmického šťastia. Toto šťastie síce nezachovalo básnikov život, no nepochybne zachovalo živé jeho dielo. 
„Vždy ma fascinuje, s akou silou oslovuje jeho poézia aj súčasnú mladú generáciu,“ spomenul v príhovore Jožov kamarát a básnik Ondrej Kalamár. Jožo bol podľa neho človekom plným protikladov. „Vedel sa bezbreho tešiť zo života, i beznádejne mätať v jeho lepkavej sieti,“ povedal.
Život básnika je dodnes so Zvolenom prepletený. Oženil sa a práve tu napísal mnohé známe texty, medzi inými aj osudovú Vodu, čo ma drží nad vodou, ktorej stvárnenia sa už nedožil. Osudová sa stala aj pre Joža Ráža, ktorý po jej naspievaní havaroval na motocykli a takmer to neprežil.
