ZVonline.sk (Anna Gudzová), Foto: archív A. Uherková | 28.4.2017

Kočovná dobrovoľníčka a neúspešná vegetariánka zachraňuje staré odrody jabĺk, hrušiek i oskoruší

Aj keď hovorí, že je skôr typ „capa záhradníka“, v záchrane starých odrôd jabĺk a hrušiek si počína viac ako dobre.   

Andrea Uherková je doktorandkou na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Pracuje v mimovládnej neziskovej organizácii Živica, kde je koordinátorkou projektu Záhrada, ktorá učí a je tiež absolventkou Sokratovho inštitútu, na ktorý nedá dopustiť. V posledných rokoch sa snaží najmä o zmapovanie a záchranu starých a krajových odrôd jabloní a hrušiek

Kedy do vášho života vstúpili jablká a hrušky?

Najskôr doň vstúpila jarabina oskorušová, ľudovo oskoruša, čo je naša najväčšia a nesmierne zaujímavá ovocná drevina. Mapovala som tento raritný druh v Bielych Karpatoch pre diplomovú prácu a tiež Správu CHKO Biele Karpaty. No a tá ma po obhajobe diplomovky oslovila, či nechcem ostať v téme a mapovať ešte aj staré a krajové odrody jabloní a hrušiek. Prešiel im totiž v rámci Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky medzinárodný projekt Bielokarpatský ovocný poklad. A tak sa to celé rozbehlo. Projektu a ďalším aktivitám som sa začala venovať na doktorandskom štúdiu.

A kedy ste toto ovocie začali vnímať ako niečo, čo si zaslúži oveľa viac pozornosti, než sa mu venuje?

Vnímala som to už pri oskoruši, po ktorej som v roku 2012 pátrala v bielokarpatskej krajine. Mohutné, krajinársky dekoratívne stromy boli často zarastené, nepovšimnuté, alebo zle orezané. Navyše niektorí stále nevedia, čo oskoruša vlastne je. Mnohé sto či dvestoročné stromy boli vytrhané z medzí a polí počas kolektivizácie. A podobne je to aj s jabloňami a hruškami, ktoré sme začali mapovať v roku 2013. Tiež si, najmä na kopaniciach, prešli svojím osudom. Tie solitéry, čo ostali, by mohli rozprávať. No a potom tu máme staré sady, aleje či skupinky ovocných stromov, ktoré ukrývajú obrovské bohatstvo, čo sa genofondu starých odrôd týka, ale tým, že si ich nevšímame, sú ohrozené vymiznutím. Pritom ponúkajú obrovskú škálu chutí, využitia či doby uskladnenia.

Nuž, a ako sa vám darí v záchrane týchto starých odrôd?

Podľa mňa prekvapivo celkom dobre. Je to najmä tým, že túto problematiku propagujeme na verejnosti a ľudia sa na to chytajú. Téma je chutná a pestrá a farebná ako odrody samotné, a preto na to reaguje dobre staršia i mladšia generácia. Vravíme, že nastáva taká nová móda starých sort.

Akým spôsobom približujete ľuďom dôležitosť zachovať tieto staré odrody?

S výstavou starých odrôd a informačným stánkom sme navštívili už mnoho jarmokov a podujatí, či už pod hlavičkou Bielokarpatského ovocného pokladu, alebo neskôr v rámci združenia GenoFond, ktoré prebralo jeho agendu a posolstvo. Neraz sme v stánku predvádzali aj muštovanie a ponúkali čerstvý mušt, napiekli rôzne jablčné a hruškové pochúťky, alebo robili koštovku odrôd. Okrem toho sme s envirovýchovnými prednáškami a aktivitami navštívili základné a stredné školy. V Starej Turej sme založili genofondový sad, kde robíme víkendovky praktickej starostlivosti o ovocné stromy. Pod vedením kolegu Bruna Jakubca sme tiež rekonštruovali starú sušiareň ovocia v Bošáci, pri ktorej mohli dobrovoľníci zažiť praktický efekt záchrany odrôd. Každoročne organizujeme aj Burzu vrúbľov, kde si môže verejnosť vziať vrúble desiatok odrôd ovocných drevín, naštepiť si ich doma v záhradke a tak prispieť k ich záchrane najviac.

Kam ste v detstve chodili na jablká, hrušky či iné ovocie, ako sa vlastne zrodil tento váš vzťah?

Nie je to až taký poetický príbeh. Som skôr taký „cap záhradníkom“, mestské dievča z paneláku, a ani v rodine nemám „echt“ ovocinárov. Prišlo to až na škole. Je však pravda, že máme chatu pod lesom, kam sme chodievali s rodinou na víkendy a tam boli na jeseň vždy stromy obsypané „jonatánkami“.

Máte rada ovocie a zeleninu doslova? Teda ste vegetariánka?

Áno, značnú časť mojej stravy tvorí práve ovocie, zelenina či strukoviny, ale nazývam sa skôr pokryteckým alebo neúspešným vegetariánom. Keď som mala pätnásť a začínali moje roky aktivizmu a dobrovoľníctva, tak som s tým začala najmä kvôli etickým dôvodom. V súčasnosti si však občas rada pochutím aj na mäse, najmä pokiaľ viem vystopovať jeho pôvod a je domáce. Nejako to prirodzene prišlo. Občas mám kvôli tomu výčitky, ale snažím sa to premeniť skôr na prijatie toho, ako to je. (Úsmev.)

Je o vás známe, že ste „kočovná dobrovoľníčka“… Čo tento prívlastok obsahuje?

Myslím, že som si ho vymyslela ja, aby som vystihla moje pôsobenie vo viacerých združeniach a mimovládkach. Začínala som v spomínaných pätnástich rokoch ako dobrovoľníčka pre Greenpeace, kde som sa venovala dva roky kampani proti ťažbe uránu na Slovensku, ktorá bola nakoniec aj veľmi úspešná. Potom som sa mihla v Priateľoch Zeme SPZ aj CEPA či občas v Slatinke. V súčasnosti som členka združení Pre Prírodu a GenoFond a zamestnaná som v Živici. Tam sa to dobrovoľníctvo preklopilo do úväzku.

Tiež sa o vás vie, že ste propagátorkou prírodného pohrebníctva…

Neviem, či je to už  známe, ale asi v blízkej dobe začne byť. (Úsmev.) Áno, venujem sa tejto problematike práve v Živici. Je to trochu iná téma ako jabĺčka, ale vidím tam mnohé prepojenia, či už z hľadiska vnímavého prístupu k veciam, sociálneho aj prírodno-ochranného aspektu, alebo návratu ku koreňom. Sme navyše vďační, že mesto Zvolen je otvorené našej iniciatíve zriadiť prírodný cintorín. Pokiaľ sa Zvolenčania chcú o tom dozvedieť viac, radi každého uvidíme na veľkej diskusii, ktorá bude v máji v meste. Presný termín a miesto však ešte nevieme, no verím, že sa každý k tejto informácii dostane, prípadne sa mi môžu ozvať.

Vyštudovali ste Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde v súčasnosti pôsobíte ako doktorandka. Bolo pre vás prirodzené prihlásiť sa práve na túto školu, alebo ste uvažovali aj o inom štúdiu?

Dlho to pre mňa prirodzené nebolo, dokonca celú strednú som sa nevedela rozhodnúť, či sa vydám humanitným alebo prírodným smerom. No keď som sa nakoniec rozhodla pre Fakultu ekológie a environmentalistiky, prišla som sem, vzali ma na terénne cvičenia po celom Slovensku a stretla som tu podobne naladených ľudí, nikdy som to rozhodnutie neoľutovala. Mám pocit, že som sa tu, najmä vďaka zopár vyučujúcim i spolužiakom, konečne našla a nasmerovalo ma to tam, kde mi je dobre.

Sušiareň ovocia v Bošáci.

A Sokratov inštitút vás čím zlákal? Čo je na ňom podľa vás výnimočné?

Sokratov inštitút bol pre mňa skvelou príležitosťou, ako si rozšíriť obzory a spoznať ďalších zaujímavých ľudí. Zlákala ma naň jeho odborná garantka Zuzka Gallayová z našej fakulty, ktorá je pre mňa zásadným človekom počas celého môjho štúdia. Sokratov inštitút je výnimočný kombináciou inšpiratívnych lektorov a nadšených študentov, ktorí sa po „prednáške“ neponáhľajú na autobus domov, ale tým, že sú s lektorom štyri dni na zaježovských lazoch, diskutujú do noci, spochybňujú ho, hľadajú odpovede, ale aj otázky. Tiež tým, že každý študent realizuje vo svojej komunite mikroprojekt, zlepšuje svoje sociálne, prezentačné i organizačné zručnosti. Je to intenzívny rok plný nadšenia počas štúdia. A to v školstve nie je až také bežné.

Akému mikroprojektu ste sa venovali vy?

Snažila som sa priniesť tému starých a krajových odrôd ovocia, a najmä ich využitia, na stredné hotelové školy. Varili sme z nich rôzne jedlá, vystavovali ich a tak ich dostávali do povedomia verejnosti, ale najmä študentov, ktorí sa môžu podieľať na ich záchrane. Výstupom je aj voľne dostupná učebnica o starých sortách, určená pre rôzne tipy stredných škôl ako aj širokú verejnosť.

Komu by ste toto štúdium odporúčali a prečo?

Každému, kto má pocit, že chce veci okolo seba meniť k lepšiemu, ale možno mu chýba nadšenie, podpora či inšpirácia.  Každému, komu chýba v školstve zmysluplný dialóg a diskusia a hľadanie inovatívnych riešení na aktuálne témy a spoločenské problémy. A najmä každému, kto chce pracovať na sebe, lebo iba tým, že zmeníme seba, vieme meniť veci okolo nás. A to je aj premisa Sokratovho inštitútu.

Ak sa chcete Andrey niečo opýtať, kontaktujte ju mailom na: uherkova.andrea@gmail.com. Ak máte záujem o štúdium na Sokratovom inštitúte, prihlásiť sa môžete do 30. apríla 2017. Viac informácií nájdete v našom staršom príspevku.

Fotogaléria